Čítate knihu, ktorá má šesťsto strán, písmo ako z Biblie, a po prvých sto stranách sa tam nič nedeje... Čo urobíte? Začnete preskakovať nejaké riadky, odseky... možno až strany? Alebo knihu zavriete a hodíte ju do police s označením DNF?

V poslednej dobe sa čoraz častejšie stretávam s knihami, ktoré nemajú konca kraja, no polovicu času sa v nich nič nedeje. Samé opisy, zdvojené myšlienkové pochody, niekedy rovno ztrojené, ale hlavná vec, že pred sebou máme dlhú jazdu. Zaujíma ma či tieto dlhočizné knihy videl nejaký editor, alebo si len povedal, že bude lepšie, keď to nechá také dlhé a išlo sa ďalej.

Tento článok nie je mierený na žiadnu konkrétnu knihu, len som sa potrebovala vypísať z toho, čo si myslím, že je v dnešnej dobe čoraz častejšie. Páči sa mi výraz, ktorý si pre to našli Američania: Skim reading

Nápad na tento článok som dostala, keď som asi pred dvomi či tromi mesiacmi čítala knihu Orphan Monster Spy, ktorú som nakoniec nedočítala, pretože som to nedokázala. Dodnes to neľutujem a viem, že možno sa ku knihe vrátim, no jedine, že budem vo väčšej nálade.

Prednedávnom som sa opäť dostala z čitateľského bloku a začala som sa ponárať nielen do nových, ale aj starých a už známych, knižných svetov. Na začiatku som ani nevedela ako a prečítala som hneď tri skvelé knihy, po ktorých mi bolo jasné, že moje šťastie nemôže pokračovať. A mala som pravdu.

Siahla som po knihe Daj mi tvoje meno, pri ktorej som nevedela, čo robiť. Dej sa neskutočne vliekol, dĺžka opisov ma ubíjala a keď som pretočila nejakých päť strán dopredu, aby som videla, kam sme posuniem... Well, on ešte stále hovoril o Oliverovi, aké prekvapujúce!

Knihu som dočítala po dvoch, možno troch týždňoch sebazapierania so slovami, že NIKDY VIAC!

Vždy som patrila medzi čitateľov, ktorí chceli dať autorovi šancu. Keďže sama píšem, viem, koľko námahy to chce vymyslieť niečo, dať to dokopy a nabrať odvahu pustiť to do sveta. Avšak môj postoj mi v niektorých prípadoch úplne zničil inak pokojné dni a čitateľskú náladu. Niekedy je kniha proste zlá, alebo nudná. Aj ja som len ľudská bytosť a keby som mala stráviť svoj čas nad každou nudnou knihou... uf, pravdepdoobne by som ešte dnes čítala Fire od K. Cashore.

Sú knihy a knihy. Tie, ktoré majú zbytočne dlhé opisy, na ktoré sa pozerám už len jedným očkom, zvyknem po istom čase trochu preskakovať. Slovo, dve, niekedy možno odsek. Keď sa nikam nepohnem ani potom, viem, že som tým skokom nič nestratila. Inokedy, keď niečo preskočím a kontext mi nedáva zmysel, okamžite sa vraciam k tomu, čo som preskočila a čítam už poctivo. No s takou knihou som sa stretla asi raz a ani následné čítanie celého textu mi nepomohlo pochopiť dielo či autorku ( The Silver Swan).

Cestou do práce, keď sa mi nechce vyťahovať knihu, mám vo zvyku vybrať si mobil a čítať nejakú newadultovku, pretože pri nich človek nemusí premýšľať. A keď preskočím väčšinu sex scenes... well... Hneď je tá kniha kratšia.

Newadultovky sú v dnešnej dobe knihami, ktoré väčšina číta pre podobné scény, aké mohli vidieť v 50 odtieňoch, no mňa najčastejšie zaujímajú reálne príbehy, ktoré sú trošku okorenené a ktoré sa netočia len okolo sexu. Bohužiaľ, takých kníh nie je až tak veľa, koľko sa na prvý pohľad môže zdať, a preto sa aj mne stane, že z času na čas nejakú tú vetu preskočím. A možno aj dve, kým to nie je polovica knihy, malo by to byť okej, alebo nie?

Inak ale nezvyknem preskakovať a keď vidím, ako mi niekto odpíše na moju poznámku pri knihe alebo na niečo v recenzii "Čo? To kde také bolo?!" , nechápem, ako je možné, že tá istá osoba si na goodreads zaškrtla knihu ako read... *hlboký nádych* Načo čítať knihu, keď aj tak preskočíte polovicu a ujde vám to najlepšie?

Aký z toho môže mať človek zážitok?

Myslím, že najlepším príkladom pre také to "skimovanie" podstatných vecí je napríklad Children of Blood and Bone alebo hocaká Maasovka (lebo však ona nevie písať knihy pod päťsto strán, a pritom tá posledná sa zo sedemstvo dala zredukovať na štyristo a pointa by ostala rovnaká, ale načo, keď môžeme čítať o tristo strán viac o tom, ako si to Rhys rozdá s Feyrou všade, kde sa len dá).

High fantasy čítam pozorne každé jedno slovko, pretože nikdy neviem, čo sa môže kde odohrať, kedy môže nastať nejaký foreshadowing... Predstava, že by som nepochopila niečo v dvojke, čo odkazuje na jednotku a čo som preskočila... Neprežila by som to (asi hej, ale trocha dramatickosti nie je nikdy na škodu, či?).

Každopádne, snažím sa skímovať menej a menej a v poslednej dobe som aj všetky newadultovky a im podobné knihy prečítala pekne od začiatku až do konca (tých pár vecí z Daj mi tvoje meno nerátam, lebo tá "rýchlosť" ma zabíjala!) a som na seba hrdá, pretože aj keď som si niektoré veci plnohodnotne nvychutnala, mohla som na konci povedať, že som tomu dala šancu. Akú-takú, ale dala