Názov: A Thousand Perfect Notes

Séria: /

Diel: standalone

Vydavateľstvo: Orachard Books

Počet strán: 282

Hodnotenie na GR: 4.28

Anotácia:
Beck hates his life. He hates his violent mother. He hates his home. Most of all, he hates the piano that his mother forces him to play hour after hour, day after day. He will never play as she did before illness ended her career and left her bitter and broken. But Beck is too scared to stand up to his mother, and tell her his true passion, which is composing his own music - because the least suggestion of rebellion on his part ends in violence.
When Beck meets August, a girl full of life, energy and laughter, love begins to awaken within him and he glimpses a way to escape his painful existence. But dare he reach for it?

C.G. Drews sledujem už dlhšiu dobu na jej blogu, kde vystupuje pod prezývkou PaperFury. Zbožňujem jej články, humor a hlavne sa nestačím čudovať rýchlosti, akou toto žieňa číta!

Keď som sa dozvedela, že ide vydávať knihu, jediné, v čo som sa modlila, bola možnosť, aby som si ju mohla zakúpiť a prečítať ju. Vždy ma fascinovali príbehy, ktoré napísali iní knihomoli, pretože keď číta hromadu kníh, mala by vedieť zaujať, no nie?

Po prečítaní jej príbehu som toho názoru, že tými najlepšími spisovateľmi sú a vždy budú práve knihomoli.

Nebudem sa tváriť, že som v tomto diele našla čo i len jednu vec, ktorá by sa mi nepáčila, pretože som ju nenašla.

Štýl písania ma zaujal od prvej vety, pri ktorej som len so zatajeným dychom čítala a čakala, čo sa bude diať. Dielo je vyrozprávané v tretej osobe, ale to nič nemení na intimite. Čitateľ má od začiatku až do konca pocit, že je v Beckovej koži a cíti všetko, čo cíti on. Každodenný humor do knihy prináša najčastejšie Beckova malá sestra, vďaka ktorej sa nám dostane aj trochu detskej nevinnosti. To malo za následok, že sa vyskytli chvíle, kedy sa mi do očí tlačili slzy a inokedy mi zvieralo hrdlo. Chcela som pomôcť postavám, objať ich a utešiť, no jediné, čo som mohla robiť, bolo prizerať sa ich príbehu. Nie je nič horšie ako chvíľa, kedy čitateľ nevie odhadnúť autora a hranice, za ktoré v príbehu dokáže zájsť. Happy end či sad end? To bola otázka, ktorú som si neraz pri čítaní položila.

Moje hodnotenie: 5/5*

Hlavnou postavou diela je Beck Keverich, syn kedysi slávnej pianistky Idy Keverich, ktorá kvôli tremorom v rukách nemôže ďalej hrať, a tak sa jedného dňa zbalila a odišla z Nemecka do Austrálie.

Ako som spomínala, nie je vôbec ťažké obľúbiť si Becka. Vlastne... ako by si ho niekto dokázal neobľúbiť?

Je to pätnásťročný chlapec, ktorý namiesto spoznávania a užívania si života trávi viac ako polovicu dňa pri klavíri, a nikdy nič nepovie. Sám netuší či zo strachu alebo z lásky.

Joey, Beckova päťročná sestrička, je úplné zlatíčko, ktoré svojím humorom dokázalo rozveseliť nielen Becka, ale aj mňa. Jej repliky boli skvelé a spôsob, akým sa stavala k veciam jasne hovoril, aká vyspelá na svoj vek v skutočnosti bola, hoci niekedy bola ozaj dieťaťom. Čo mi však bolo ľúto, boli všetky tie chvíle, ktorými si musela prejsť, pretože žiadne dieťa by nemalo byť svedkom a obeťou niečoho takého.

Ako ďalšia, skoro hlavná, postava, sa do príbehu zamiešala August, Beckova spolužiačka. Aká som len rada za ten školský projekt, ktorý ich spojil, pretože každý v živote potrebuje takúto svoju August a Beck dvojnásobne. Jej nepoddajná povaha, ktorá sa odmietala vzdať, bola skvelá, pretože v dnešnej dobe je to skôr naopak. Stačí, ak raz poviete, že ste v pohode, nahodíte k tomu úsmev a voilá.... Ľudia vám uveria. August taká ale nebola.

Moje hodnotenie: 5/5*

Hlavným motívom knihy je hudba. Nejeden človek si pomyslí, super, veď hudbu milujú všetci! Čo ale vtedy, keď vás nútia hrať skoro dvanásť hodín denne veci iných skladateľov, pretože vy nie ste dobrí natoľko, aby niekoho zaujímala vaša vlastná tvorba?

Presne s týmto problémom (mimo iných) bojuje Beck. Snaží sa potešiť matku, svoju Maestro, ktorá už nemôže hrať, no zabúda pritom na to, že v každom z nás drieme iná hudba.

Veľmi sa mi páčil súrodenecký vzťah Becka a Joey, ktorý bolo cítiť v priebehu celej knihy. Častejšie sa mi stáva, že natrafím na knihy, kde sa súrodenci veľmi nemusia, takže toto bolo príjemná, ba dokonca vítaná zmena.

Dej sa možno neposúva dopredu závratnou rýchlosťou ako to v niektorých knihách býva, avšak o napätie je postarané vďaka nepredvídateľnosti Beckovej matky. Pri nej človek nikdy netuší, či povie niečo milé, alebo vás bodne slovami ostrejšími než hocaké dýky.

Moje hodnotenie: 5/5*

A Thousand Perfect Notes je kniha o hľadaní svojho vlastného hlasu, o tom, ako sa každý z nás musí naučiť vzoprieť sa tyranovi, aj keby ním mala byť vaša vlastná matka. Beckov hlas bol nezameniteľný a jeho rozhodnutia možno neboli vždy najodvážnejšie, no o to reálnejšie na mňa pôsobil. Mal svoje chyby. Bál sa. Rovnako ako hromada detí v jeho veku niekde vo svete.

Ako to píšem a premýšľam o posledných stranách, po tele mám zimomriavky, čo si myslím, že je jasný dôkaz toho, aké silné je posolstvo tejto knihy.