Používa službu Blogger.
instagram facebook Goodreads Pinterest Youtube
  • Domov
  • Recenzie
    • Podľa autora
    • Podľa hodnotenia
  • Z denníka autora
    • Rady a tipy
    • Chvíľka na zamyslenie
  • V hlave knihomoľa
    • Vojna obálok
    • Problémový piatok
    • Tagy
    • Top 5
  • Spolupráce
  • Moje príbehy

world of stories


Riskovala život, len aby v predstavách videla svoju lásku? Päť hviezdičiek. Ťahala to s dvomi bratmi, pretože si nevedela vybrať, ktorý je lepší? Päť hviezdičiek. Hľadala sestru, no mala magické šaty, ktoré boli skvelé? Pä... Nie. Myslím, že začnem šetriť hviezdičkami.


Každý čitateľ si pamätá svoje začiatky, obzvlášt tak zarytý fanúšik fantasy ako ja. Keď som čítala svoje prvé knihy, nepoznala som iný žáner ako fantasy. Len to, alebo učebnice do školy. Nič medzi.
Stačilo, že sa mi v diele páčila čo i len jedna postava, ktorá ma donútila zasmiať sa dvakrát za päťsto strán a knihe som automaticky dala päť hviezdičiek. Čo z toho, že fungovanie sveta nebolo objasnené, ja som sa predsa smiala!
Neskôr, keď som knihám venovala väčšiu pozornosť, uvedomila som si, že nie všetky sú tak dobré, ako sľuboval ich obsah. Došlo mi, že sa mi vlastne nepáčili, pretože neobsahovali prvky, po ktorých moje štrnásťročné ja prahlo. Na čas som sa rozhodla odložiť knihy bokom a venovať sa čisto štúdiu a kamarátom. Fantasy som vymenila za farmakológiu.
Predsa len to nakoniec boli knihy plné fikcie, ktoré ma sprevádzali, keď som cestovala vlakom do a zo školy. Len vďaka nim som sa dokázala odreagovať, a preto som sa neskôr k čítaniu vrátila. O pár rokov som vytvorila blog, aby som sa o svoje názory mohla podeliť s ostatnými. Chcela som vedieť, či sa nájde niekto, kto vníma danú knihu podobne.
Prečo by sa mi každé dielo malo páčiť?
Touto otázkou to u mňa začalo.
Veľa ľudí si myslí, že existujú dva typy čitateľov. Prví sú tí, ktorým sa páči každá kniha, po ktorej siahnu. Druhí sú zas takí, ktorí majú ku knihám výhrady, alebo, ako sa niektorí (mylne) domnievajú, tí, ktorí stále frflú. (Nerátam tu ľudí, ktorí knihy čítajú len preto, aby ich mohli neznášať, ale viem, že aj takí existujú.)

Kde je hranica, ako sa z jedného typu čitateľa stáva druhý?

Osobne sa považujem za niečo z oboch. Dokážem si užiť aj "zlé" knihy, a naopak, nemám problém vytknúť problémy tej či onej známenj série. Hnevá ma, ako si niektorí myslia, že slovo známa/populárna je synonymom slova dokonalá. Je mi ľúto, ľudkovia, takto to vôbec nie je.
Keď som si založila blog, pridávala som recenzie na moje najmilšie knihy a bola na seba hrdá, ako dobre som ich ohodnotila, aké klady som vyzdvihla. Fakt, že teraz nezvyknem písať o "suprovosti" knihy ale neznamená, že som si ju nedokázala užiť. Aj 2.5* je v mojom rebríčku niečo.
Neskôr som však zablúdila na goodreads, začala som si vytvárať knižnice a následne som do nich vkládala podobné knihy. Mala som knižnicu pre retellingy, pre postavy s PTSD... Isto chápete. Čím viac som čítala, tým lepšie som si uvedomovala podstatu akejsi "kritiky", alebo spôsobu, akým sa postaviť ku knihe serióznejšie.
Blog prednedávnom oslávil dva roky a ja môžem s úsmevom vyhlásiť, že som so svojím pokrokom spokojná. Rozhodne som sa ešte nedostala do bodu, kde by som raz chcela byť, ale stačí, keď prídem na goodreads a vidím ten rozdiel. Škoda len, že ešte nemajú aj polhviezdičkové hodnotenie, aby som to mala o niečo prehľadnejšie.
Goodreads ja zároveň dôvod, prečo mi napadlo urobiť tento článok. Našla som tam veľa skvelých knihomoľov s podobnými názormi, ale zároveň som tam našla aj takých, ktorí nechápu, že každému sa páči niečo iné. Jedna, veľmi "milá", slečna, mi raz pod moju dvojhviezdičkovú recenziu napísala, že hoci rešpektuje môj názor, mala by som si ho nechať pre seba a keď sa mi to nepáči, nekaziť zážitok ostatným, pretože autorka si na tom dala veľa práce, aby som ju len tak "zdissovala"...

Neviete si predstaviť, ako blbo som si pripadala. Bola to jedna z mojich prvých recenzií kde som konečne povedala, prečo sa mi kniha nepáčila. Taktiež som to písala v angličtine (keby som to nechala v slovenčine, asi by jej to bolo jedno). Bola som síce rada, že jej sa kniha páčila, ale aké mala právo hovoriť mi, čo si myslieť, respektíve nemyslieť?
Tak či onak, trvalo mi chvíľu, kým mi došlo, že nemá zmysel trápiť sa. Nepovedala som o knihe nič, čo by som v nej nemala zaškrtnuté ako príčinu môjho problému. V tej dobe som zhruba začínala s lepivým systémom v knihách, a po tomto incidente som ho ešte viac "zdokonalila".
Stále sa snažím ponárať sa do kníh s nádejou, že práve tá bude moja najobľúbenejšia. Niekedy sa to podarí, inokedy nie. Keď čítam, snažím sa klásť si základné otázky typu: Prečo to daná postava robí? Čo tým chce autor povedať? V čom je ukrytá pointa? ... a mnoho ďalších.
Je pekné, ak knihomoľ dočíta knihu a s úsmevom na tvári ju zavrie, ale čo z toho, keď ráno vôbec netuší, o čo v nej išlo?
Aj z toho dôvodu sa v recenziách venujem viacerým bodom, ako štýl písania, postavy, zápletka a celkový dojem. Autor si mohol dať záležať na jednom, ale trochu sa pozabudol pri druhom. To ešte nemusí znamenať, že kniha je neplnohodnotná a ľudia by sa jej mali vyhýbať. Taktiež to neznamená, že ho za to čitateľ zvozí a úplne zabude na to pekné, čo pri čítaní zažil.
Chápem, existujú knihy a knihy.
Niektoré sú (podľa mňa) dokonalé a iné zas hrozné. Keď napíšem, že hlavná hrdinka bola sprostá ako tágo, pretože si nevšímala očividné a svoju pozornosť upriamila na chlapa, nie na hľadanie svojej sestry, o ktorej rozmýšľala pomedzi básnenie o magických šatách... Verte či nie, nedissujem danú knihu. Je to len logická poznámka, ktorá vyplvýva z toho, že som strávila asi štyristo strán s postavou, ktorej myšlienkové pochody som nedokázala pochopiť. Znamená to, že nemám právo vyjadriť sa?
Keď poviem, že sa príbeh odohrával rýchlejšie ako jazda IC-čkom, pretože celé vyvrcholenie sa udialo na dvadsiatich stranách, zatiaľ čo rozbeh trval niečo vyše stotridsať strán... Je to diss?

Čo vy a kritické čítanie? Čo robíte, keď sa vám kniha nepáčila? Vytknete jej nedostatky, alebo sa tvárite, že žiadne nie sú?

22:34:00 No komentárov


Často krát, keď čítam knihu, ponorím sa do deja do takej miery, že sa nenazdám a som na konci knihy. Ako bloger (aj recenzent) ale nestačí, aby som dielo zhodnotila slovami ako: "Waaaa, to bola pecka!" alebo "Fuj, to čo bolo?!"
Za prvé, nie každá kniha je vyslovene dobrá alebo zlá a za druhé, rada sa ku knihám (a niektorým scénam v nich) spätne vraciam.
Keď som sa pred tromi rokmi vrátila k čítaniu, zo zvedavosti som si chcela prečítať niektoré, vtedy obľúbené, pasáže z kníh. Problém nastal vo chvíli, keď som knihu otvorila a nepamätala si, kde sa daná scéna nachádzala. Akoby som aj mohla, keď som to čítala pred piatimi rokmi?
Nepatrím medzi ľudí, ktorí si svoje obľúbené scény či myšlienky značia farebne, na to si knihy príliš cením, a zároveň im nerobím psie uši, pretože to by som niekedy zahla každú druhú stranu.
Ako som teda vyriešila túto zapeklitú situáciu?
Navštívila som papiernictvo.

Kúpila som si lepivé papieriky, ktoré za normálnych okolností používam na značenie vecí v učebniciach, no ako náhle som si jeden papierik dala do knihy... Vedela som, že nebude cesty späť.
Moja prvá kniha, ktorú som takto označila, bola The Assassin's Blade od SJM. Nakoľko som v tom ale nemala žiaden systém, dopadlo to asi tak, že všetko, čo ma zaujalo, bolo modrou, aby mi papieriky ladili k obálke (moja logika spred troch rokov).
Tak či onak, dnes v tom už mám ako taký systém a celkom sa mi páči, ako vďaka papierikom dokážem odhadnúť, či ma tá kniha pred rokmi bavila alebo nudila.
A čo jednotlivé farby u mňa znamenajú?

Žltá- posun v deji/ plot twist (keď má kniha málo týchto papierikov, veľa sa v nej nedialo)
Oranžová- vysvetľovanie/história (jedná sa hlavne o high fantasy knihy, pri ktorých viem, že na to do konca knihy možno zabudnem)
Zelená- scény, ku ktorým sa chcem vyjadriť (najčastejšie kvôli recenziám)
Ružová- romantické scény (nielen medzi pármi, môžu byť medzi súrodencami, kamarátmi... jednoducho scény, z ktorých dýcha nejaký vzťah a sú "cutove" natoľko, že si ich budem chcieť raz znovu prečítať)
Modrá- heartbreaking scény (častokrát to sú scény, ktoré vo mne zanechali najviac z celej knihy)
Fialová- citáty

Niekedy sa významy týchto papierikov menia, záleží od knihy a tiež od toho, ktoré mi práve došli. :D Zatiaľ čo zelené papieriky u mňa idú najrýchlejšie, modré mi zvyknú vydržať, pretože je len málo vecí, ktoré by ma naozaj dokázali dostať. Bohužiaľ, v dnešnej dobe je len málo autorov, ktorí si dajú ozaj záležať na emóciách. Keď takých ale nájdem, papierikmi na nich nešetrím.
Keď som kupovala klasické papieriky z kníhkupectva, na niektoré aj knihy boli až príliš hrubé a prechádzali mi cez dva, niekedy aj tri riadky. Ešteže som raz potrebovala zabiť čas a šla do TEDY-ho, pretože práve v ňom som objavila tieto úzke a viac farebné papieriky. Teraz si ich stále kupujem do zásoby po dva balíky, aby som mala istotu, že mi nedojdú v tej najnevhodnejšej chvíli.

AKo môžete vidieť na tejto fotke, najhrubšia kniha je A Court of Wings and Ruin od SJM a je vyznačená vo väčšine zelenou. To preto, že táto kniha, aj keď má 700 strán, neobsahuje tak veľa zápletiek, skôr scén, ktoré ma vytočili tak, že som si ich chcela poznačiť, aby som vedela, k čomu sa vyjadrím v recenzii, alebo pri pokeci s kamarátmi. Neskôr som si to, kvôli spoilerom, rozmyslela, a tak vždy, keď pozriem na knihu, vidím nezmysli a scény, ktorým by som sa radšej vyhla. Na druhej strane, je tam celkom veľa ružovej, pretože vtedy som dávala aj scény, aj citáty jednou farbou. A na tých si Sarah dala záležať, za motivačné citáty klobúk dole.

Aj z tohto dôvodu preferujem fyzické knihy pred e-knihami, pretože nezáleží, čo čítam NA alebo fantasy, značím si veci v každom diele. Na čítačke som síce tiež prišla na spôsob, ako sa to dá všetko poznačiť, len to nie je farebne a prehľadne ako v knihe.

Ako ste na tom vy? Tiež si nejakým spôsobom značíte knihy? Píšete do nich? Či ich len prečítate a už sa k nim nevraciate?

22:17:00 No komentárov
Čítate knihu, ktorá má šesťsto strán, písmo ako z Biblie, a po prvých sto stranách sa tam nič nedeje... Čo urobíte? Začnete preskakovať nejaké riadky, odseky... možno až strany? Alebo knihu zavriete a hodíte ju do police s označením DNF?



V poslednej dobe sa čoraz častejšie stretávam s knihami, ktoré nemajú konca kraja, no polovicu času sa v nich nič nedeje. Samé opisy, zdvojené myšlienkové pochody, niekedy rovno ztrojené, ale hlavná vec, že pred sebou máme dlhú jazdu. Zaujíma ma či tieto dlhočizné knihy videl nejaký editor, alebo si len povedal, že bude lepšie, keď to nechá také dlhé a išlo sa ďalej.
Tento článok nie je mierený na žiadnu konkrétnu knihu, len som sa potrebovala vypísať z toho, čo si myslím, že je v dnešnej dobe čoraz častejšie. Páči sa mi výraz, ktorý si pre to našli Američania: Skim reading
Nápad na tento článok som dostala, keď som asi pred dvomi či tromi mesiacmi čítala knihu Orphan Monster Spy, ktorú som nakoniec nedočítala, pretože som to nedokázala. Dodnes to neľutujem a viem, že možno sa ku knihe vrátim, no jedine, že budem vo väčšej nálade.

Prednedávnom som sa opäť dostala z čitateľského bloku a začala som sa ponárať nielen do nových, ale aj starých a už známych, knižných svetov. Na začiatku som ani nevedela ako a prečítala som hneď tri skvelé knihy, po ktorých mi bolo jasné, že moje šťastie nemôže pokračovať. A mala som pravdu.
Siahla som po knihe Daj mi tvoje meno, pri ktorej som nevedela, čo robiť. Dej sa neskutočne vliekol, dĺžka opisov ma ubíjala a keď som pretočila nejakých päť strán dopredu, aby som videla, kam sme posuniem... Well, on ešte stále hovoril o Oliverovi, aké prekvapujúce!
Knihu som dočítala po dvoch, možno troch týždňoch sebazapierania so slovami, že NIKDY VIAC!
Vždy som patrila medzi čitateľov, ktorí chceli dať autorovi šancu. Keďže sama píšem, viem, koľko námahy to chce vymyslieť niečo, dať to dokopy a nabrať odvahu pustiť to do sveta. Avšak môj postoj mi v niektorých prípadoch úplne zničil inak pokojné dni a čitateľskú náladu. Niekedy je kniha proste zlá, alebo nudná. Aj ja som len ľudská bytosť a keby som mala stráviť svoj čas nad každou nudnou knihou... uf, pravdepdoobne by som ešte dnes čítala Fire od K. Cashore.

Sú knihy a knihy. Tie, ktoré majú zbytočne dlhé opisy, na ktoré sa pozerám už len jedným očkom, zvyknem po istom čase trochu preskakovať. Slovo, dve, niekedy možno odsek. Keď sa nikam nepohnem ani potom, viem, že som tým skokom nič nestratila. Inokedy, keď niečo preskočím a kontext mi nedáva zmysel, okamžite sa vraciam k tomu, čo som preskočila a čítam už poctivo. No s takou knihou som sa stretla asi raz a ani následné čítanie celého textu mi nepomohlo pochopiť dielo či autorku ( The Silver Swan).

Cestou do práce, keď sa mi nechce vyťahovať knihu, mám vo zvyku vybrať si mobil a čítať nejakú newadultovku, pretože pri nich človek nemusí premýšľať. A keď preskočím väčšinu sex scenes... well... Hneď je tá kniha kratšia.
Newadultovky sú v dnešnej dobe knihami, ktoré väčšina číta pre podobné scény, aké mohli vidieť v 50 odtieňoch, no mňa najčastejšie zaujímajú reálne príbehy, ktoré sú trošku okorenené a ktoré sa netočia len okolo sexu. Bohužiaľ, takých kníh nie je až tak veľa, koľko sa na prvý pohľad môže zdať, a preto sa aj mne stane, že z času na čas nejakú tú vetu preskočím. A možno aj dve, kým to nie je polovica knihy, malo by to byť okej, alebo nie?

Inak ale nezvyknem preskakovať a keď vidím, ako mi niekto odpíše na moju poznámku pri knihe alebo na niečo v recenzii "Čo? To kde také bolo?!" , nechápem, ako je možné, že tá istá osoba si na goodreads zaškrtla knihu ako read... *hlboký nádych* Načo čítať knihu, keď aj tak preskočíte polovicu a ujde vám to najlepšie?
Aký z toho môže mať človek zážitok?
Myslím, že najlepším príkladom pre také to "skimovanie" podstatných vecí je napríklad Children of Blood and Bone alebo hocaká Maasovka (lebo však ona nevie písať knihy pod päťsto strán, a pritom tá posledná sa zo sedemstvo dala zredukovať na štyristo a pointa by ostala rovnaká, ale načo, keď môžeme čítať o tristo strán viac o tom, ako si to Rhys rozdá s Feyrou všade, kde sa len dá).
High fantasy čítam pozorne každé jedno slovko, pretože nikdy neviem, čo sa môže kde odohrať, kedy môže nastať nejaký foreshadowing... Predstava, že by som nepochopila niečo v dvojke, čo odkazuje na jednotku a čo som preskočila... Neprežila by som to (asi hej, ale trocha dramatickosti nie je nikdy na škodu, či?).

Každopádne, snažím sa skímovať menej a menej a v poslednej dobe som aj všetky newadultovky a im podobné knihy prečítala pekne od začiatku až do konca (tých pár vecí z Daj mi tvoje meno nerátam, lebo tá "rýchlosť" ma zabíjala!) a som na seba hrdá, pretože aj keď som si niektoré veci plnohodnotne nvychutnala, mohla som na konci povedať, že som tomu dala šancu. Akú-takú, ale dala

A čo vy a skim-reading? Preskakujete slová, odseky či niekedy celé strany v knihách? Alebo ich čítate až do konca, aj keď vás nebavia? :)

22:05:00 No komentárov
Older Posts

Kto som?

Kto som?
Normálna (sem-tam blonďatá) osôbka, ktorá miluje knihy a príbehy všetkého druhu. #pharmacygirl #wattpadauthor #radiologystudent

Novinky

Tvorím aj na wattpade:

Goodreads

2020 Reading Challenge

2020 Reading Challenge
Perla has completed her goal of reading 55 books in 2020!
hide
70 of 55 (100%)
view books

Perla's read book montage

Circe
Čo sa stalo Mare Dyerovej?
Peter Pan
Horkosladké esencie
Bezhviezdne more
Krv elfov
The Toll
IOU
Meč osudu
Posledné želanie
Yona of the Dawn, Vol. 11
Yona of the Dawn, Vol. 10
Bane
Scandalous
Wrong Bed, Right Guy
Defy
Zjazvený kráľ
Written with You
Je to absolútne fenomenálne
Complot


Perla Torkan's favorite books »

Pinterest

Zastihnete ma aj na facebooku

Štítky

(Ne)odporúčania Book Club Book haul Book challenge Book of the Month Book reviews Book signing Bookish Merch dnes píšem chvíľka na zamyslenie Interviews My edits Očakávané vydania podľa autora Problémový piatok Problems of a writer recenzie Reviews rozcestník Spolupráce Tag Tuesday TBR Top 5 Videos Vojna obálok Wrap up z denníka autora

Čitatelia

Archív článkov

  • ▼  2022 (2)
    • ▼  marca (1)
      • Minulosť neoklameš ► Kladivo
    • ►  februára (1)
  • ►  2021 (10)
    • ►  decembra (1)
    • ►  novembra (1)
    • ►  októbra (1)
    • ►  augusta (1)
    • ►  júla (2)
    • ►  mája (1)
    • ►  apríla (1)
    • ►  februára (1)
    • ►  januára (1)
  • ►  2020 (28)
    • ►  novembra (4)
    • ►  septembra (3)
    • ►  augusta (3)
    • ►  júna (3)
    • ►  apríla (5)
    • ►  marca (4)
    • ►  februára (4)
    • ►  januára (2)
  • ►  2019 (22)
    • ►  októbra (1)
    • ►  septembra (2)
    • ►  augusta (1)
    • ►  júla (2)
    • ►  júna (1)
    • ►  mája (6)
    • ►  marca (3)
    • ►  februára (2)
    • ►  januára (4)
  • ►  2018 (59)
    • ►  decembra (3)
    • ►  novembra (6)
    • ►  októbra (5)
    • ►  septembra (4)
    • ►  augusta (8)
    • ►  júla (8)
    • ►  júna (5)
    • ►  apríla (4)
    • ►  marca (4)
    • ►  februára (6)
    • ►  januára (6)
  • ►  2017 (67)
    • ►  decembra (8)
    • ►  novembra (8)
    • ►  októbra (4)
    • ►  septembra (15)
    • ►  augusta (6)
    • ►  júla (9)
    • ►  júna (4)
    • ►  mája (1)
    • ►  apríla (5)
    • ►  februára (1)
    • ►  januára (6)
  • ►  2016 (17)
    • ►  decembra (3)
    • ►  novembra (1)
    • ►  septembra (4)
    • ►  augusta (9)
FOLLOW ME @INSTAGRAM

Created with by ThemeXpose