Riskovala život, len aby v predstavách videla svoju lásku? Päť hviezdičiek. Ťahala to s dvomi bratmi, pretože si nevedela vybrať, ktorý je lepší? Päť hviezdičiek. Hľadala sestru, no mala magické šaty, ktoré boli skvelé? Pä... Nie. Myslím, že začnem šetriť hviezdičkami.

Každý čitateľ si pamätá svoje začiatky, obzvlášt tak zarytý fanúšik fantasy ako ja. Keď som čítala svoje prvé knihy, nepoznala som iný žáner ako fantasy. Len to, alebo učebnice do školy. Nič medzi.

Stačilo, že sa mi v diele páčila čo i len jedna postava, ktorá ma donútila zasmiať sa dvakrát za päťsto strán a knihe som automaticky dala päť hviezdičiek. Čo z toho, že fungovanie sveta nebolo objasnené, ja som sa predsa smiala!

Neskôr, keď som knihám venovala väčšiu pozornosť, uvedomila som si, že nie všetky sú tak dobré, ako sľuboval ich obsah. Došlo mi, že sa mi vlastne nepáčili, pretože neobsahovali prvky, po ktorých moje štrnásťročné ja prahlo. Na čas som sa rozhodla odložiť knihy bokom a venovať sa čisto štúdiu a kamarátom. Fantasy som vymenila za farmakológiu.

Predsa len to nakoniec boli knihy plné fikcie, ktoré ma sprevádzali, keď som cestovala vlakom do a zo školy. Len vďaka nim som sa dokázala odreagovať, a preto som sa neskôr k čítaniu vrátila. O pár rokov som vytvorila blog, aby som sa o svoje názory mohla podeliť s ostatnými. Chcela som vedieť, či sa nájde niekto, kto vníma danú knihu podobne.

Touto otázkou to u mňa začalo.

Veľa ľudí si myslí, že existujú dva typy čitateľov. Prví sú tí, ktorým sa páči každá kniha, po ktorej siahnu. Druhí sú zas takí, ktorí majú ku knihám výhrady, alebo, ako sa niektorí (mylne) domnievajú, tí, ktorí stále frflú. (Nerátam tu ľudí, ktorí knihy čítajú len preto, aby ich mohli neznášať, ale viem, že aj takí existujú.)

Osobne sa považujem za niečo z oboch. Dokážem si užiť aj "zlé" knihy, a naopak, nemám problém vytknúť problémy tej či onej známenj série. Hnevá ma, ako si niektorí myslia, že slovo známa/populárna je synonymom slova dokonalá. Je mi ľúto, ľudkovia, takto to vôbec nie je.

Keď som si založila blog, pridávala som recenzie na moje najmilšie knihy a bola na seba hrdá, ako dobre som ich ohodnotila, aké klady som vyzdvihla. Fakt, že teraz nezvyknem písať o "suprovosti" knihy ale neznamená, že som si ju nedokázala užiť. Aj 2.5* je v mojom rebríčku niečo.

Neskôr som však zablúdila na goodreads, začala som si vytvárať knižnice a následne som do nich vkládala podobné knihy. Mala som knižnicu pre retellingy, pre postavy s PTSD... Isto chápete. Čím viac som čítala, tým lepšie som si uvedomovala podstatu akejsi "kritiky", alebo spôsobu, akým sa postaviť ku knihe serióznejšie.

Blog prednedávnom oslávil dva roky a ja môžem s úsmevom vyhlásiť, že som so svojím pokrokom spokojná. Rozhodne som sa ešte nedostala do bodu, kde by som raz chcela byť, ale stačí, keď prídem na goodreads a vidím ten rozdiel. Škoda len, že ešte nemajú aj polhviezdičkové hodnotenie, aby som to mala o niečo prehľadnejšie.

Goodreads ja zároveň dôvod, prečo mi napadlo urobiť tento článok. Našla som tam veľa skvelých knihomoľov s podobnými názormi, ale zároveň som tam našla aj takých, ktorí nechápu, že každému sa páči niečo iné. Jedna, veľmi "milá", slečna, mi raz pod moju dvojhviezdičkovú recenziu napísala, že hoci rešpektuje môj názor, mala by som si ho nechať pre seba a keď sa mi to nepáči, nekaziť zážitok ostatným, pretože autorka si na tom dala veľa práce, aby som ju len tak "zdissovala"...

Neviete si predstaviť, ako blbo som si pripadala. Bola to jedna z mojich prvých recenzií kde som konečne povedala, prečo sa mi kniha nepáčila. Taktiež som to písala v angličtine (keby som to nechala v slovenčine, asi by jej to bolo jedno). Bola som síce rada, že jej sa kniha páčila, ale aké mala právo hovoriť mi, čo si myslieť, respektíve nemyslieť?

Tak či onak, trvalo mi chvíľu, kým mi došlo, že nemá zmysel trápiť sa. Nepovedala som o knihe nič, čo by som v nej nemala zaškrtnuté ako príčinu môjho problému. V tej dobe som zhruba začínala s lepivým systémom v knihách, a po tomto incidente som ho ešte viac "zdokonalila".

Stále sa snažím ponárať sa do kníh s nádejou, že práve tá bude moja najobľúbenejšia. Niekedy sa to podarí, inokedy nie. Keď čítam, snažím sa klásť si základné otázky typu: Prečo to daná postava robí? Čo tým chce autor povedať? V čom je ukrytá pointa? ... a mnoho ďalších.

Je pekné, ak knihomoľ dočíta knihu a s úsmevom na tvári ju zavrie, ale čo z toho, keď ráno vôbec netuší, o čo v nej išlo?

Aj z toho dôvodu sa v recenziách venujem viacerým bodom, ako štýl písania, postavy, zápletka a celkový dojem. Autor si mohol dať záležať na jednom, ale trochu sa pozabudol pri druhom. To ešte nemusí znamenať, že kniha je neplnohodnotná a ľudia by sa jej mali vyhýbať. Taktiež to neznamená, že ho za to čitateľ zvozí a úplne zabude na to pekné, čo pri čítaní zažil.

Chápem, existujú knihy a knihy.

Niektoré sú (podľa mňa) dokonalé a iné zas hrozné. Keď napíšem, že hlavná hrdinka bola sprostá ako tágo, pretože si nevšímala očividné a svoju pozornosť upriamila na chlapa, nie na hľadanie svojej sestry, o ktorej rozmýšľala pomedzi básnenie o magických šatách... Verte či nie, nedissujem danú knihu. Je to len logická poznámka, ktorá vyplvýva z toho, že som strávila asi štyristo strán s postavou, ktorej myšlienkové pochody som nedokázala pochopiť. Znamená to, že nemám právo vyjadriť sa?

Keď poviem, že sa príbeh odohrával rýchlejšie ako jazda IC-čkom, pretože celé vyvrcholenie sa udialo na dvadsiatich stranách, zatiaľ čo rozbeh trval niečo vyše stotridsať strán... Je to diss?