Názov: Vyrástla som v gete
Séria: /
Autor: Eliska Tanzer
Diel: standalone
Vydavateľstvo: Lindeni
Počet strán: 320
Hodnotenie na GR: 4.11*
Anotácia: Eliška sa narodila trinásťročnej Rómke a o desať rokov staršiemu nemeckému neonacistovi. Jej mama pochádzala z rodiny prostitútok z východoslovenského rómskeho geta a otec si zarábal ako boxer na ilegálnych zápasoch. Eliška síce vyrastala v gete s matkou, starou a prastarou mamou, početnými tetami a sesternicami, ale otec sa o dcéru aj napriek svojej rasistickej výchove príležitostne zaujímal. Brával ju do Nemecka za svojimi ďalšími nemanželskými deťmi a starými rodičmi. Eliška tak mala šancu spoznať dva úplne rozdielne svety – kruté podmienky rómskeho geta i bežný život východonemeckej rodiny.

Ako trinásťročnú ju mama poslala do Anglicka za vzdelaním a lepšou budúcnosťou. Prepašovali ju v krabici od práčky, ale namiesto vysnívaného života a vzdelania ju čakala tvrdá práca. Upratovačka, cigánska tanečnica a neskôr šička. Svojho sna sa však nevzdala a popritom zasadla do školských lavíc a dokončila si aspoň základné vzdelanie. Hlad po vedomostiach hnal Elišku ďalej a nakoniec ju prijali na univerzitu. Ale práve v tomto veku zistila, že aj v liberálnej západnej Európe sa jej pôvod a farba pleti môžu stať príčinou ponižovania a veľkého násilia. Eliška sa nepredstaviteľným hrôzam nevyhla ani v Anglicku, ale túžba po lepšom živote ju hnala v ústrety vysokoškolskému diplomu a vyrovnávaniu sa s minulosťou. Cesta k úplnému vyliečeniu je ešte dlhá.

Skutočné príbehy majú tú moc zarezonovať vo mne viac ako ktorékoľvek iné. Nie je to tým, že by som mala rada utrpenie, ale preto, že ma nikdy neprestane udivovať ľudské odhodlanie a sila bojovať za lepšiu budúcnosť. Obzvlášť, keď ja sama ráno prehrávam boj s paplónom, keď je čas vstávať.

Kniha rozpráva príbeh rómskeho dievčaťa Elišky, ktorá sa narodí mladučkej, len trinásťročnej, cigánke Lenke a nemeckému nacistovi. Vskutku zaujímavá, a hlavne bizarná, kombinácia, ktorá je ešte k tomu zasadená do čias, kedy to Rómovia mali ešte náročnejšie ako dnes. 

 

Eliška rada sleduje okolie a aj vďaka tomu je iná než zvyšok jej rodiny. Hovoria jej, že má hlavu v oblakoch, a že z nej nič nebude, hoci v tomto prípade je náročné povedať, čo slovo nič znamená. Bolo zaujímavé sledovať vzťah v rodine Zlatkovových dievčat, nakoľko vďaka vekovému rozdielu by sa mohlo pokojne jednať aj o sestry, nie matky a dcéry.  

Keďže jej rodičia spolu nežijú, spoločne s Eliškou sa presúvame medzi Slovenskom a Nemeckom, kam ju bráva jej otec na prázdniny k svojej, viac-menej rasistickej, rodine. Je zvláštne, ako sa ľudia mnohokrát oháňajú vetami ako "rasizmus je výmysel", "istotne to tak nemysleli", "bol to len žart" a podobne, a pritom na svete dodnes existujú takí, čo sú dokonca hrdí na zverstvá minulosti.

Sledujeme ale nielen nacistov, ale aj  rasistov vo všetkých možných  podobách. Priznám sa, že pri čítaní o tom, ako ju odmietli zobrať do školy len preto, že je Cigánka, mi na chvíľu zamrelo srdce. Akoby si niekto mohol vyberať, s akou farbou pleti či do akej rodiny sa narodí. 

Každopádne, ani jedna prekážka nedokázala zastaviť Eliškinu myseľ a predstavivosť, ktorá nepoznala hranice. Jej matke sa podarilo prepašovať ju do Anglicka, na čo sa hrdinka vďaka vidine lepšieho života veľmi tešila. Kto by predsa nechcel uniknúť biede a chudobe, že?

Čítať tento príbeh bolo ako dostať facku a zamyslieť sa. Autorka sa otvorila a podala svoju vlastnú výpoveď o tom, čím všetkým si musela prejsť. Viete, akoby sa to dalo opísať jedným slovom? 

Peklo. 

Avšak, nikdy som počas čítania nemala pocit, že z nej sála hnev či iné negatívne myšlienky. A pritom by to bolo pochopiteľné, obzvlášť ak uvážime, čím všetkým si musela v Anglicku prejsť. Od upratovačky, skoro slúžky, cez tanečnicu až po šičku...

Eliška svoj príbeh podala naozaj jedinečne, a hoci nebol práve najbohatší na vtipné či veselé príhody, zanechal vo mne zvláštny, hrejivý pocit. 

Je jednoduchšie potlačiť a zabudnúť na zlé veci, keď sa nám stanú, ako sa do seba ponoriť a vyrovnať sa s nimi. Ak si budeme hovoriť, že sa nič nedeje a skrývať sa za veci ako jedlo či spánok, tak nám nič nehrozí. Ale je to potom skutočne život, čo žijeme? 

V diele som našla toľko silných myšlienok a životných právd, ktoré ma donútili zamyslieť sa, až by som povedala, že toto je viac ako len príbeh o tom, ako sa na Slovensku chovali k Cigánom a aké to mali kedysi ťažké.

 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu ALBATROSMEDIA.


Knihu si môžete zakúpiť TU.