Koľkokrát ste sa za poslednú dobu prichytili začínajúc novú knihu, v ktorej vás už na druhej strane prepadol ten známy pocit deja vu?

Ja osobne hneď niekoľkokrát. A lezie mi to krkom.

Zaráža ma, že v dnešnej dobe je mnohým svetovým autorom úplne jedno čo napíšu, ako to napíšu a s akými postavami to napíšu. Spisovatelia sa už viac nesnažia byť výnimoční.

Chcú byť len predávaní.

Každá tretia kniha dnes obsahuje rovnaké postavy, rovnaké problémy a rovnakú zápletku, ktorá dopadne po dvesto päťdesiatich stranách úplne rovnako. Prečo?!

Článok s najčastejšími klišé som už raz písala ešte v 2015-tom, a keď sa na neho tak spätne pozriem, prichádzam na to, že sa toho až tak veľa nezmenilo, hoci trendy... tie sú stále iné.

Moje obľúbené klišé, kvôli ktorému zavriem väčšinu fantasy sérii ešte skôr ako dôjdem na koniec prvej knihy. Ale naozaj, to autori nemajú nič lepšie?

Byť vyvolenou vo vymyslenom svete, byť tou jedinou, ktorá dokáže všetko napraviť, alebo stratenou princeznou, ktorú každý toľké roky hľadá.... bla bla bla.... such b*llshit. Zakaždým pri tom prevraciam očami.

S týmto prvkom je len málo kníh, ktoré sú naozaj dobre spracované a nebije to človeku do očí. Niektoré za to totiž stoja, ale je ich naozaj málo, pretože vo všetkých ostatných nielenže použijú toto klišé, ešte s ním aj naložia tak ako v iných známych sériách len aby boli podobní. Nie je to ale rôznorodosť, ktorá človeka vždy na príbehoch dostane?

Osobne som rada za všetkých autorov, ktorí dokážu dať do príbehu toto klišé, no neurobiť z neho to hlavné, o čo ide. Páči sa mi, keď je v príbehu niekto ten dôležitý, no hlavná postava je napríklad len jeho/jej pobočníkom. Neviem prečo, no pri tomto mi hneď napadla Upírska Akadémia od Richelle Mead. Áno, Lisa raz bude kráľovná, je dôležitá, je potrebné ochrániť ju, nech sa deje čokoľvek.... ale je to Rose, ktorá je hlavnou postavou a ktorá každého zaujíma.

Až prednedávnom som si všimla, koľko príbehov v sebe má úplne mladých hrdinov, ktorí dokážu neviem aké skvelé kúsky a to všetko len preto, že ich to život naučil.

Viem, že od toho tu máme YA, ale nie je trochu divné, keď sa vo väčšine fantasy kníh odrazu objavia osemnásťroční zabijaci, ktorí sú zvyknutí na vraždenie a prelievanie krvi, pretože na to trénovali už od detstva? Dokonalí zabijaci, ktorí keď sa dostanú do kontaktu s ľuďmi, chovajú sa na úrovni šestnásťročného rozmaznaného decka, nie niekoho, kto bol schopný vziať ľudský život. Nie, vôbec nenarážam na Celaenu, kdežeeee.

Nechcem uraziť diela, kde vek korešponduje s obsahom. Avšak, niektoré príbehy dávajú jasne najavo, že si to žiada pár rokov pridať. Mnohí autori si podľa všetkého myslia, že ak by bol príbeh o dvadsaťročných ľuďoch nezaujali by tínedžerov, ale ako to môžu vedieť, keď to neskúsia?

Chápem, mnohokrát sa jedná o marketingový ťah. Príbehy s mladými hrdinami, ktorí nás nútia súcitiť s ich ťažkým životom, cez ktorý sa museli predierať... Máme ďalší námet na bestseller!

Odbehnem na chvíľu od problémov fantasy, pretože zatiaľ čo čítam prevažne príbehy plné mágie, občas siahnem aj po nejakom contemporary príbehu, ktorý sľubuje napätie, životné problémy, filozofiu a neviem čo všetko.

Nemám rada diela od Johna Greena. Sorry, ale nie. Tento spisovateľ proste nie pre mňa, pretože tak ako sa mi nepáčili Na vine sú hviezdy, tak sa mi nepáčili ani Papierové mestá a ďalej sa k nemu už vracať nechcem.

Bohužiaľ, od kedy vyšla v roku 2012 jeho kniha, veľa autorov sa snaží získať si publikum rovnakým spôsobom a to tak, že napíšu knihu o:

-chorých pubertiakoch

-ľuďoch, ktorí premýšľajú nad zabitím sa

-zmiešajú všetky Greenovky dokopy a dúfajú, že zaujmú ešte viac, lebo však... TÁ KNIHA MÁ VŠETKO!

Mám rada knihy, ktoré mi niečo dajú, pri ktorých sa naozaj zamyslím nad životom, súcitím so životom postáv a sedím napnutá ako struna až do konca, kedy zistím, ako to dopadne. Milujem Charlieho malé tajomstvá, pretože je to MUST READ pre každého, rovnako aj Mŕtve dievča neklame. Nanešťastie, mám taký pocit, že tu moja láska k smutným knihám končí.

Čítali ste All the bright places? Alebo Holding up the universe? Nie? Ak ste čítali knihy od Greena, viete, čo vás čaká v dielach od Jennifer Niven.

Je to zvláštne, ale v každej knihe nachádzam bandu postáv, ktoré vyzerajú ako z titulky magazínov. Sú dokonalé aj bez photoshopu, no wau, ako to dokázali?

Proste také sú.

Nebaví ma to otrepané čítanie o vysokých, dobre stavaných mužoch s uhrančivým pohľadom, s ktorým jej vidí až do duše, a jej sa páči, aj keď by nemal. Na druhej strane bude príťažlivé dievča, ktoré nevie, že je príťažlivé, až keď ju začne chcieť jeden a po ňom kopec ďalších.

Toto klišé celkom dobre spracovala Penelope Douglas v knihe Nádych, kde hlavná hrdinka síce bola pekná, no nikto ju nechcel. Prečo? Lebo sa o to postaral hlavný hrdina, ktorý ju chcel mal pre seba. Viem, zvláštne a to vysvetľuje, ale aspoň vieme, že o ňu mali záujem aj ostatní, nielen on.

V každom príbehu nám autor opíše krásne dievča, ktoré vyzerá inak len preto, že nosí okuliare alebo iné oblečenie.... Naozaj? Myslím, že Škaredú Betty sme tu už mali niekoľkokrát, nepotrebujeme ju znova.

Tento rok je veľmi bohatý na príbehy o problémoch ako depresia, úzkosť, anorexia, bulímia... Človek ale stále nenájde len tak knihu, v ktorej by hlavná hrdinka bola napríklad obézna a vyrovnávala sa s tým, ako ju spoločnosť nechápe, alebo by mala hrozné vlasy, nízku postavu... to proste nie.

V skratke povedané, stále platí fakt, že v dielach autori využívajú dokonalo vyzerajúce postavy s plnými perami, hustými vlasmi a mihalnicami, zatiaľ čo v reálnom svete takto nevyzerá ani polovica tínedžerov.

Áno, prvé miesto u mňa znova získava Love triangle, pretože, povedzme si popravde... toto klišé bude na výslní ešte nejeden piatok.

Ako sa u nás na východe hovorí: "Ta tota šaľena!" Môže mi niekto povedať, prečo je každá ženská postava priťahovaná k dvom mužom, v mysli si vyčíta, ako ich necháva v napätí, keď vlastne od začiatku vieme, koho si vyberie?

Myslím, že veľký BOOM tohto prvku začal po knihe Súmrak, kde bola každá jedna hrdinka šedá myška, ničím nezaujímavá, a odrazu, abrakadabra, chcú ju tí NAJkrajší, NAJepší, Najdokonalejší chlapi na svete! Yas!

Koľkokrát nad týmto prvkom premýšľam, toľkokrát ma vytočí, pretože to dokáže zničiť každý príbeh. Nielenže veľakrát je to samotný autor, kto a nevie rozhodnúť, potom sú tu nespokojní fanúšikovia, ktorí si žiadajú ďalšie diely.

Spomínam si, že nejako tak skončila aj jedna séria, kde, aby si autorka nemusela vybrať, zabila hlavného hrdinu, aby si hrdinka nemusela vybrať. To je ale plot twist, čo poviete?

V ďalšom príbehu nakoniec hlavná hrdinka žila s obomi, pretože to autorka skomponovala tak, aby si hrdinka NEMOHLA vybrať. Bude s jedným a potom s druhým. Páni, dostane sa jej to najlepšie z oboch svetov, kto by niečo také nechcel?

Tak toto boli podľa mňa tie najväčšie klišé prvky, s ktorými sa ešte stále stretávam v knihách. Bolo ich síce viac, ale to by sme tu boli dosť dlho, takže som sa posnažila to trochu zredukovať. :D