Minule sme sa bavili o začiatku príbehu a teraz skáčeme k autorskému bloku? Why not? Začiatok predsa máme, ďalšie kapitoly už tak ľahko nepôjdu.

Už minule (XY rokov dozadu) sme si načrtli príbeh o princeznej, ktorá zabíja drakov, tak naviažem tam, kde sme skončili.

Hlavná postava konečne zistila, prečo je v zabíjaní tak dobrá. Vie, čo musí urobiť a koho musí nájsť.

Vieme teda, čo musíme napísať a kam sa musíme dopracovať. Čo ale urobíme, keď naše prsty odmietnu spolupracovať a napísať to, čo chce naša hlava?

Keď som písala prvé dielo, nechápala som, ako mohlo iných autorov niečo ako autorský blok. Dobre vedeli, o čom/kom píšu, nie? Malo by im to ísť ako po masle!

Keby moje mladšie ja len vedelo, ako veľmi som sa mýlila!

Nie je autor, ktorý by aspoň raz vo svojej kariére netrpel autorským blokom. Na svete ale neexistuje žiaden stav, ktorý by sa nedal zmierniť alebo úplne vyliečiť (až na smrť).

Bohužiaľ, neexistuje žiadna zaručená technika, ktorá by autora zbavila jeho bloku. Keďže sa nachádzame všetci na jednej lodi, dovolím si ukázať vám zopár tipov, ktoré vždy rozprúdia moje myšlienky a vrátia ma medzi postavy, keď to sama nedokážem.

Časovo náročné, ale účinné. Akonáhle sa začítate do svojho príbehu, začnete ho prežívať odznova. Spomeniete si na detaily, ktoré ste do príbehu vložili na strane 11 a na ktoré ste tak trochu na strane 137 zabudli. Čo je na tom dobré?

Postupným čítaním nielenže zisťujete všetko, na čo ste pri svojich dvesto stranách zabudli, no taktiež sledujete vývoj postáv. Po prípade, môžete do jednotlivých scén vsunúť nejaké detaily, ktoré budú neskôr podstatné a ľudia si povedia: "Skvelý foreshadowing." Pre mňa je to jeden z dôvodov, kvôli ktorému rada čítam svoj rukopis ja.

Každú kapitolu, ktorú si prečítam, spätne zhodnotím, a tak ma aspoň na konci čaká menej opakovania. Tiež je pri tomto menšia pravdepodobnosť výskytu dier v zápletke (o tom sa budeme hlbšie baviť nabudúce).

Sú autori, ktorí nedokážu písať pri tichu a dokonca aj takí, ktorí si pred samotným príbehom vytvárajú zoznam skladieb, ktorých text alebo melódia ovplyvňujú tempo deja.

Pri niektorých piesňach mám častokrát pocit, akoby mi ňou autor čítal myšlienky. Pieseň "Yes Girl" od Bey Miller tvorila neodlúčiteľnú súčasť môjho playlistu, keď som začínala písať môj prvý contemporary príbeh. Niekedy to sú piesne, ktoré myšlienkam dokážu dať správny smer.

Na druhej strane, niektorí autori nedokážu tvoriť ak ich myseľ odbieha k hudbe, čo je taktiež bežné. Medzi takýchto spisovateľov patrí napríklad Peternelle Van Arsdale- autorka knihy Netvor je zver.

Ako sa vraví, každý sme iný a každému vyhovuje niečo iné. Ak sa ale neviete pohnúť ďalej, možno by návšteva youtube nebola na škodu.

Kde by sme len boli bez mojich obľúbených požieračov času? Ak hľadáte niečo, pričom zabijete voľný čas rovnako ako pri pozeraní Priateľov po miliónty raz, toto je tá pravá, o niečo lepšia, alternatíva.

Na pintereste pôsobí mnoho ľudí, ktorí tam pridávajú rôzne obrázky či koláže, nezáležiac, či je to ich vlastná tvorba, alebo len práca s photoshopom.

Osobne, keď sa chcem pozrieť na svoj príbeh s nadhľadom ako na celok (obzvlášť, keď mám v hlave 5 častí), neraz zamierim práve tam. Vytvorím si nástenku, na ktorej väčšina mojich predstáv o svete a bytostiach v ňom prídu k životu.

Máte predstavu o boji draka s princeznou, ale chceli by ste sa inšpirovať, ako toho draka opísať? Určite na pintereste nájdete nejeden obrázok, ktorý sa bude podobať vašej predstave.

Platforma Tumblr je dobrá v prípadoch, keď zúfalo hľadím na monitor s nutkaním všetko zmazať a zahodiť. Zabudnúť na to, že mám v hlave príbeh, keď nevyzerá tak, ako si ho ja predstavujem. (Dovoľte mi podeliť sa s vami o skúsenosť: Prvý náčrt, prvý draft, bude vždy horší ako čokoľvek, čo príde po ňom!)

Práve v takýchto, slabých, chvíľkach, mi dokážu pomôcť jedine gify, ktoré vystihnú to, čo cítim. Je smutné, ak sa nám nedarí v plnení našich denných alebo týždenných cieľov, avšak nikdy v tom nie sme sami. Nápady prichádzajú a odchádzajú a rovnako tak aj chuť do písania.

Nič nie je večné.

Niekedy sa autor nezasekne preto, že ho opustila nálada, no dostal sa do slepej uličky. Písanie je ako život- plné prekvapení.

Má princezná zabiť draka? Má sa jej drak prihovoriť a vysvetliť jej svoje poslanie? Či skočiť rovno na plot twist a prezradiť, že ak zabije draka, zabije tak nádej svojho kráľovstva?

Nie sú to len čitatelia, ktorí premýšľajú o rôznych teóriách, akými by sa ich obľúbené postavy mohli uberať. Práve naopak. Autori bývajú oveľa viac frustrovaní, obzvlášť, keď sami nevedia, ako sa dostali ku koncu, ktorí ste si prečítali. Častokrát to sú práve postavy, ktoré nám robia škrt cez rozpočet.

Z tohto dôvodu je ideálne mať priateľov, ktorí poznajú váš príbeh a v čase potreby vám vedia podať pomocnú ruku. Vypočujú vaše nápady, rôzne verzie a nakoniec, ako právny čitateľ, vám ponúknu ich pohľad na vec.

Sama som vďačná za niekoľko skvelých osôb okolo seba, takže vám vrelo odporúčam podeliť sa o svoje nápady s najbližšími kamarátmi, knihomoľmi. Nebojte sa, nič divné si o vás nepomyslia.

Tento bod je síce posledný, no podľa mňa rovnako účinný. Online publikovanie vašich príbehov má veľa pre, aj keď istotne aj proti. Ak by som s tým ale nikdy nezačala, neviem, či by bol môj štýl písania lepší (Myslíte, že preháňam? Keby ste len videli, čo dokázalo vypotiť moje dvanásť ročné ja...). Len vďaka spätnej väzbe sa má možnosť každý autor posunúť dopredu.

Najlepšie na tomto tipe je to, že vďaka online publikácii môžete dostať desiatky, možno aj stovky rôznych názorov. Je to prvá vec, ktorá vás pripraví na to, že sa raz stanete spisovateľom. Autorom ste totiž vo chvíli, keď vyťukáte do wordu prvú vetu.

Pri online publikovaní to nie sú len vaši kamaráti, ktorí vyjadria svoje poity. Sú to všelijakí knihomoli, čo milujú čítanie a čo to už prečítali. Samozrejme, nie každý názor musí byť plný chváli a nie všetci sú pripravení počuť kritiku. O to lepšie. Bez krutej pravdy by sa ani jeden spisovateľ nedostal tam, kde je dnes.

Tak či onak, raz váš príbeh vychvália a inokedy zhodia. Je len na vás, či na to budete čakať alebo nie.

_________________________________________________

Vymysleli ste si kráľovstvo v ktorom panuje zlý kráľ, zem, ktorú obývajú magické tvory, ktoré sú na pokraji vyhynutia a jediné, čo potrebujete je postava, ktorá za ne bude bojovať.

Hlavná postava sa nevolá hlavnou len tak pre nič na nič. Je to osoba, na ktorej pleciach leží úspech vášho diela. Ona rozhodne, či si ho čitatelia užijú alebo si do konca knihy stihnú vytrhať všetky vlasy.

Veľa autorov ide do príbehu, kladúc si rôzne otázky typu: Je moja postava dobrá? Budú ju mať čitatelia radi? Je vôbec uveriteľná?

Než sa pustíme ďalej, dovoľte mi, aby som vám povedala základný a najdôležitejší bod, ktorý musí každý hrdina spĺňať, bez ohľadu na to, či sa jedná o fantasy alebo contemporary príbeh:

Autori čoraz častejšie zabúdajú na to, že nikto učený z neba nespadol, a tak si vo svojich príbehoch vytvárajú postavy, ktoré všetko ovládajú, všade boli a zažili všetko možné aj nemožné. A viete aký bonus bude nasledovať? Tie postavy majú sedemnásť, niekedy "až" osemnásť rokov. Dobré, nie?

Vôbec nie!

Každá postava je vo svojej podstate len človekom, tvorom omylným, tvorom, ktorý sa stále učí niečo nové. Preto neváhajte a dajte svojmu hrdinovi rôzne vlastnosti, ktoré ho niekam v deji posunú, urobte z neho komplexnú postavu, ktorú si čitateľ zamiluje a dodajte mu ľudí, ktorých pre svoj rozvoj bude potrebovať.

Každý hrdina by mal mať niečo, čo chce dosiahnuť. Niekedy to môže byť ovplyvnené celkovou zápletkou knihy, napríklad, keď mu do cesty hodíte viaceré prekážky, ktoré musí kvôli svojmu cieľu prekonať.

2. Dajte svojmu hrdinovi chyby

Mýliť sa je ľudské, pretože nikto nemôže byť dokonalý. Doprajte svojmu hrdinovi nejaké chyby, ktoré by ho v očiach čitateľa urobili reálnejším. Z chýb sa človek predsa učí a kým vaša kniha skončí, hrdina sa môže vyvinúť.

3. Dajte svojmu hrdinovi povahové vlastnosti

Nezáleží na tom či váš hrdina bude výbušný osemnásťročný chalan alebo uzavretá dvadsaťročná študentka. Faktom stále ostáva, že proste SÚ. Majú reálne vlastnosti, nie sú plochí a nebudú stagnovať tristo strán na tom istom bode.

4. Dajte svojmu hrdinovi strach

Každý má nejakú vec, ktorá ich desí, tak prečo by mal byť váš hrdina Rambo, ktorý sa ničoho nebojí? Nemusí to byť niečo prevratné, niekedy stačí obyčajný strach z výšok, na ktorom ukážete, že sa postava nemôže pozrieť z okna dvadsiateho poschodia, aby neodpadla.

5. Dajte svojmu hrdinovi históriu

Tento bod majú vo zvyku preskakovať všetci autori, ktorí zo svojich postáv urobiť jedináčikov, ktorí vyrastali v domove alebo sa potulovali od rodiny k rodine. Nemajú žiadne spomienky na rodičov, na rodinu a netušia, či majú nejakých bratrancov alebo sesternice.

6. Urobte zo svojho hrdinu unikátnu postavu

Hlavný hrdina by mal byť niekto, na koho čitateľ po dočítaní knihy len tak nezabudne. Mala by to byť postava, ktorá bude mať črty, ktoré budú unikátne a ktoré nám vždy pripomenú práve ju. Napríklad keď sa spomenie tvrdolavý zlodej s palicou, vždy si predstavím Kaza Brekkera, nikoho iného. Keď niekto povie niečo o chlapcovi s jazvou na čele, pomyslíte na niekoho iného ako Harryho? Ja totiž nie.

7. Urobte zo svojho hrdinu komplexnú postavu

Keď som už spomenula Kaza, pristavme sa pri ňom ešte na chvíľu. Jeho postava je totiž skvelým príkladom komplexnosti, ktorú by vaša postava nemala postrádať. Kaz je síce človek, ktorý využíva ľudí na dosiahnutie svojich cieľov, zlodej a mnoho iného, ale zároveň je to hlavná postava, ktorú si zamilujete, pretože poznáte dôvod, ktorý ho zmenil v človeka, akým je.

Nebojte sa experimentovať so svojimi postavami. Nemusíte mať hrdinu, ktorý bude dobrý od začiatku až do konca, nechajte ich klesať a stúpať- nechajte ich nájsť samých seba.

8. Dovoľte svojmu hrdinovi sklamať

Nechajte hrdinu, nech sa ušpiní. Nechajte ho prehrať a ukážte nám, ako sa opäť postaví na nohy. Čitatelia milujú, keď vidia, že postavy nemajú všetko jednoduché a že sa musia snažiť, aby si na konci svoje šťastie zaslúžili.

9. Nechajte svojho hrdinu trpieť

Hovorí sa, že nikdy nie je tak zle, aby nemohlo by ešte horšie, že? Čo tak ukázať čitateľom, ako najhoršie na tom môže byť vaša hlavná postava?

10. Dajte svojmu hrdinovi dôvod konať

Možno posledný, ale nie bezpodstatný, bod. Je skvelé, keď do príbehu zakomponujete postavu, ktorá o ničom netuší a ktorá sa musí všetkému naučiť, ale čitatelia chcú vedieť, prečo práve ona je tá vyvolená? Prečo je práve hlavná postava tou, ktorá má všetko vyriešiť, keď dovtedy bola nepodstatná? Ukážte čitateľom jej minulosť, vyrozprávajte príbeh stratenej princeznej alebo dievčiny, ktorá utekala pred rodinným dedičstvom, nenechávajte nás v domnienke, že je výnimočná pre nič za nič, pretože všetci veci musia mať svoje odôvodnenie.

11. Nechajte iných, aby vášmu hrdinovi pomohli

Nemusia to byť vždy plecia vášho hrdinu, na ktorých bude ležať celý svet. Dovoľte niekomu, aby vášmu hrdinovi pomohol. Nemusí to byť nejaká love story, postačí aj rodina alebo priatelia, na ktorých sa váš hrdina môže v čase núdze obrátiť a ktorí mu budú kryť chrbát.

12. Vytvorte pre vášho hrdinu cestu

Vyššie som spomínala, aké je dôležité, aby hrdina mal svoju minulosť. Aby sme vedeli, odkiaľ prišiel a ako ho minulosť ovplyvnila. To všetko je naozaj dôležité, ale nemôže to byť jediné, čo sa v príbehu dozvieme, preto svojej postave dovoľte, aby sa niekam posunula. Len nech nám ukáže, čo všetko na neho ešte v prítomnosti čaká.

Je veľa vecí, ktoré robia hlavnú postavu dobrou. V zásade to nemusia byť len jej dobré vlastnosti, ale všetko, čo ukáže, aká ľudská v skutočnosti je. Práve z tohto dôvodu by sa autori nemali nechať odradiť a mali by sa s postavami vyhrať, dať si načas. Nie je predsa všetko zlato čo sa blyští a slávna vrahyňa drakov či ochrankyňa lesa magických tvorov ešte nemusí byť skvelá, ak z nej čitateľ nebude mať pocit, že by mohla byť reálna.

Utekáte. Niekto vás prenasleduje. Snažíte sa uniknúť, lenže nie je kam. Nepriateľ sa približuje a keď si myslíte, že už nemôže byť horšie... Zazvoní budík!

Okamžite sa rozbehnete k zápisníku, zapíšete si všetko, čo sa vám snívalo a neskôr, keď sa rozhodnete, že je na čase dať váš nápad na papier, aby ste sa oň mohli podeliť so svetom, príde menší problém: Kde, do čerta, začať?

Ešte než som začala blogovať o knihách, viedla som iný, poviedkový blog. Písaniu som podľahla už v detstve a síce moje prvé výtvory aj tak vyzerali, dodnes som sa tejto vášne nebola schopná vzdať, aj keď mi všetci ustavične vravia, že je to len strata času. Veď čo je lepšie ako vlastný svet s postavami, ktorým rozumiete najlepšie práve vy?

Nikdy som nepatrila k ľuďom, ktorí zo seba niečo museli vyprodukovať, no nemali žiaden nápad. Namiesto toho, vo všetkom vidím inšpiráciu na nový príbeh. Dej sa mi formuje pred očami a postavy v hlave naberajú vlastné črty. Jeden by si pomyslel, že keď to všetko mám tak dokonalo premyslené, dať príbeh do wordu je vlastne maličkosť.

Je veľa mladých autorov, ktorí si píšu príbehy "do šuplíka", ako to oni radi nazývajú. Niektorí sa časom odhodlajú a zverejnia to na internetových stránkach ako napríklad wattpad (táto stránka pre autorov si zaslúži samostatnú kapitolu, takže o ňom neskôr) alebo (oveľa lepšie) ourstories.cz. Iní si zas založia svoje stránky na rôznych doménach. Tam následne zverejnia prvé kapitoly svojho príbehu a očakávajú milión komentárov a ešte viac chvály na tú dokonalosť.

Well... takto presne to nefunguje. Obzvlášť, keď si autor neurobí poriadok v diele skôr, než to dá prečítať ostatným.

Na všetkých možných aj nemožných stránkach sa najčastejšie stretnete s tým, že by ste si mali príbeh poriadne dopredu premyslieť, pouvažovať o zápletke, o záporných postavách a až potom sa pustiť do písania. Nechcete predsa napísať príbeh, ktorý bude obsahovať značné množstvo "plot holes", no nie?

Z vlastnej skúsenosti vám poviem, že niečo také nemusí byť pravidlom. Vždy záleží od žánru, do ktorého sa chcete pustiť. A hlavne o spôsob, akým chcete svoje postavy predstaviť.

A) Príbeh môže začínať pozvoľna. Postavy sa tvarujú každou ďalšou kapitolou a rovnako ako oni, tak sa tvaruje aj zápletka. Nemusím hneď od prvej kapitoly vedieť, že hrdinka je stratená princezná, ktorú každý hľadá.

B) Môžete čitateľa hodiť do stredu diania a nechať ho, nech sa pomaly dozvedá o svete, o postavách a o systéme, ktorý ste vytvorili

Možností je viacero, ale rovnako ako možností je tu aj niekoľko vecí, ktorým by ste sa mali vyvarovať. O niektorých z nich hovorím aj v článku: 5 najhorších začiatkov, ktoré odradia čitateľa

Keď som ešte publikovala svoju prácu na blogu, neraz som pod článkom našla otázky od iných začínajúcich autorov, ktorých zaujímalo, kde som našla mená postáv, prečo píšem raz v prvej a inokedy v tretej osobe a rôzne ďalšie. Kvôli článku som si znova poprezerala svoje staré príspevky a vybrala zopár, podľa mňa zaujímavých, otázok. Ďalšie budú postupne pribúdať v ostatných článkoch.

Rozhodli ste sa aký žáner chcete napísať, vytvorili ste si svet, máte hlavnú postavu, ktorú chcete predstaviť. Ako začať? Ktorá forma bude lepšia?

"Ich" či "er"?

Nemyslím si, že by na svete existovala jednoznačná odpoveď na túto otázku, a preto aj ja čerpám len z vlastnej skúsenosti.

Prečítala som už dosť kníh a môžem teda s istotu povedať, že som sa v každom žánri stretla s obomi formami rozprávača. Výber je vždy na autorovi a na tom, ako nám plánuje odhaliť svoje dielo.

Mystery, sci-fi alebo fantasy sa najčastejšie vyznačujú "er" formou, ktorá vďaka vševediacemu rozprávačovi dokáže poskytnúť istý náhľad na vytvorený svet, nielen na postavu. Zároveň sa tak mnohým spisovateľom lepšie striedajú pohľady, pretože to nepôsobí rušivo. Prvá osoba v týchto žánroch môže niekedy vyjsť viac na škodu ako na úžitok, hoci nás chcete svojím príbehom previesť nevediacich rovnako ako vašu postavu.

Ako príklad uvediem S.J. Maas, nakoľko som čítala jej obe série a obe sú fantasy. Jedným z niekoľkých rozdielov je ale osoba, v ktorej sú napísané. Zatiaľ čo Trón zo Skla je písaný v tretej osobe, kde sa striedajú pohľady rôznych postáv, séria Na Dvore z tŕňov a ruží je písaná v prvej osobe. Keď som si prechádzala recenzie na túto knihu, viackrát som sa stretla s tým, že ľudia mali problém s nedostatočnou výstavbou sveta, čo nie je nijako prekvapujúce, keď samotná hlavná postava nič nepozná. Preto, ak plánujete písať high fantasy, je lepšie premyslieť si, ako nás hlavná hrdinka oboznámi so svetom, čo ste stvorili, pretože my ho chceme spoznať. A rovnako si premyslite, koľko postáv do diela pridáte, pretože čím viac ich budete mať, tým ťažšie bude všetko odsledovať v prvej osobe.

Žánre ako young adult, contemporary alebo new adult sú oproti fantasy jednoduchšie v tom, že autor dokáže využiť ako tretiu osobu, tak aj prvú. Povedala by som, že ak čítam tento žáner v prvej osobe, celý príbeh je odrazu osobnejší a ja premýšľam, koľko pravdy a životných skúseností do toho autor vložil.

Znovu sa riaďte pravidlom a píšte tak, ako to vyhovuje vám. Len sa vyhnite striedaniu rozprávačov v rámci jednej knihy, pretože keď čítate jednu kapitolu z pohľadu hrdinky a potom prejdete do tretej osoby, aby ste sa pozreli na "druhú stranu", nepôsobí to práve najlepšie. A nakoniec sa sami zamotáte v tom, v akej osobe vlastne píšete.

Prvá kapitola je základ. Musí zaujať čitateľa natoľko, aby sám chcel pokračovať a zistiť, čo sa stane o tristo strán ďalej. Preto niektorí autori volia prológ, z ktorého bude mať čitateľ nekonečne veľa otázok a bude nútený pokračovať.

Osobne preferujem skôr prvé kapitoly, pretože hoci chce prológ znieť tajomne, často krát prezradí viac než dosť. Buď sa týka proroctva, alebo nejakej udalosti, ktorá zmenila život hlavného hrdinu/hrdinky a podobne. Prečo čitateľovi hneď prezrádzať, ako veľmi dôležitá tá postava bude, keď v ďalšej kapitole chcete, aby sme uverili, že je úplne obyčajný/á?

Prvá kapitola by mala byť rýchla a hlavne nie dlhá, nakoľko je to len úvod do diela. Doprajte čitateľovi nejakú tú akciu a opisy nechajte na neskôr, tie môžu počkať. Čo nemôže počkať je zakončenie, ktoré nás ma namotať a zabrániť nám, aby sme knihu položili na stôl.

Takže keď sa rozhodnete začať svoj príbeh, vedzte, že od prvej kapitoly/ prológu sa bude odvíjať všetko a nie je zlé, keď nad ňou strávite trochu viac času.

Tak tento bod pozná pravdepodobne každý autor. Sadnete si k laptopu, otvoríte word a hoci v hlave máte dej, nemôžete sa doňho ponoriť naplno.

Niečo chýba, ale čo?

Mám to! Slúchadlá! Hudba!

Osobne patrím k ľuďom, ktorí aj keď sa ponoria do diania v príbehu, ľahko sa rozptýlim pípaním mobilu, zvukmi zvonku alebo len obyčajným hlukom dňa. Preto k písaniu potrebujem hudbu, aby rozptýlila tú časť mozgu, ktorá sa až príliš zaoberá dianím naokolo. Tá druhá sa potom môže v pokoji venovať postavám.

Ako som už spomínala vyššie, všetko sa odvýja od žánru, ktorý práve píšem. Keď píšem new adult príbeh, nepustím si k nemu epickú hudbu, pretože by ma to rozptyľovalo. Taé skladby si radšej nechám pre moje fantasy projekty. K jednotlivým príbehom si zostavím playlist, nahádžem doň pesničky, ktoré súvisia s príbehom a pri ktorých počúvaní sa dokážem viac dostať do deja. Neskôr si ich zvyknem ešte priradzovať k jednotlivým kapitolám, ale to je len taká moja pomôcka. Kto by ste si chceli pozrieť ako to vyzerá a možno sa aj inšpirovať skladbami, TU nájdete playlist k príbehu, ktorý editujem. Zvyknem si to púšťať zakaždým, keď sa dostanem k papierom. Stále dookola a nikdy ma to neunudí.