Utekáte. Niekto vás prenasleduje. Snažíte sa uniknúť, lenže nie je kam. Nepriateľ sa približuje a keď si myslíte, že už nemôže byť horšie... Zazvoní budík!

Okamžite sa rozbehnete k zápisníku, zapíšete si všetko, čo sa vám snívalo a neskôr, keď sa rozhodnete, že je na čase dať váš nápad na papier, aby ste sa oň mohli podeliť so svetom, príde menší problém: Kde, do čerta, začať?

Ešte než som začala blogovať o knihách, viedla som iný, poviedkový blog. Písaniu som podľahla už v detstve a síce moje prvé výtvory aj tak vyzerali, dodnes som sa tejto vášne nebola schopná vzdať, aj keď mi všetci ustavične vravia, že je to len strata času. Veď čo je lepšie ako vlastný svet s postavami, ktorým rozumiete najlepšie práve vy?

Nikdy som nepatrila k ľuďom, ktorí zo seba niečo museli vyprodukovať, no nemali žiaden nápad. Namiesto toho, vo všetkom vidím inšpiráciu na nový príbeh. Dej sa mi formuje pred očami a postavy v hlave naberajú vlastné črty. Jeden by si pomyslel, že keď to všetko mám tak dokonalo premyslené, dať príbeh do wordu je vlastne maličkosť.

Je veľa mladých autorov, ktorí si píšu príbehy "do šuplíka", ako to oni radi nazývajú. Niektorí sa časom odhodlajú a zverejnia to na internetových stránkach ako napríklad wattpad (táto stránka pre autorov si zaslúži samostatnú kapitolu, takže o ňom neskôr) alebo (oveľa lepšie) ourstories.cz. Iní si zas založia svoje stránky na rôznych doménach. Tam následne zverejnia prvé kapitoly svojho príbehu a očakávajú milión komentárov a ešte viac chvály na tú dokonalosť.

Well... takto presne to nefunguje. Obzvlášť, keď si autor neurobí poriadok v diele skôr, než to dá prečítať ostatným.

Na všetkých možných aj nemožných stránkach sa najčastejšie stretnete s tým, že by ste si mali príbeh poriadne dopredu premyslieť, pouvažovať o zápletke, o záporných postavách a až potom sa pustiť do písania. Nechcete predsa napísať príbeh, ktorý bude obsahovať značné množstvo "plot holes", no nie?

Z vlastnej skúsenosti vám poviem, že niečo také nemusí byť pravidlom. Vždy záleží od žánru, do ktorého sa chcete pustiť. A hlavne o spôsob, akým chcete svoje postavy predstaviť.

A) Príbeh môže začínať pozvoľna. Postavy sa tvarujú každou ďalšou kapitolou a rovnako ako oni, tak sa tvaruje aj zápletka. Nemusím hneď od prvej kapitoly vedieť, že hrdinka je stratená princezná, ktorú každý hľadá.

B) Môžete čitateľa hodiť do stredu diania a nechať ho, nech sa pomaly dozvedá o svete, o postavách a o systéme, ktorý ste vytvorili

Možností je viacero, ale rovnako ako možností je tu aj niekoľko vecí, ktorým by ste sa mali vyvarovať. O niektorých z nich hovorím aj v článku: 5 najhorších začiatkov, ktoré odradia čitateľa

Keď som ešte publikovala svoju prácu na blogu, neraz som pod článkom našla otázky od iných začínajúcich autorov, ktorých zaujímalo, kde som našla mená postáv, prečo píšem raz v prvej a inokedy v tretej osobe a rôzne ďalšie. Kvôli článku som si znova poprezerala svoje staré príspevky a vybrala zopár, podľa mňa zaujímavých, otázok. Ďalšie budú postupne pribúdať v ostatných článkoch.

Rozhodli ste sa aký žáner chcete napísať, vytvorili ste si svet, máte hlavnú postavu, ktorú chcete predstaviť. Ako začať? Ktorá forma bude lepšia?

"Ich" či "er"?

Nemyslím si, že by na svete existovala jednoznačná odpoveď na túto otázku, a preto aj ja čerpám len z vlastnej skúsenosti.

Prečítala som už dosť kníh a môžem teda s istotu povedať, že som sa v každom žánri stretla s obomi formami rozprávača. Výber je vždy na autorovi a na tom, ako nám plánuje odhaliť svoje dielo.

Mystery, sci-fi alebo fantasy sa najčastejšie vyznačujú "er" formou, ktorá vďaka vševediacemu rozprávačovi dokáže poskytnúť istý náhľad na vytvorený svet, nielen na postavu. Zároveň sa tak mnohým spisovateľom lepšie striedajú pohľady, pretože to nepôsobí rušivo. Prvá osoba v týchto žánroch môže niekedy vyjsť viac na škodu ako na úžitok, hoci nás chcete svojím príbehom previesť nevediacich rovnako ako vašu postavu.

Ako príklad uvediem S.J. Maas, nakoľko som čítala jej obe série a obe sú fantasy. Jedným z niekoľkých rozdielov je ale osoba, v ktorej sú napísané. Zatiaľ čo Trón zo Skla je písaný v tretej osobe, kde sa striedajú pohľady rôznych postáv, séria Na Dvore z tŕňov a ruží je písaná v prvej osobe. Keď som si prechádzala recenzie na túto knihu, viackrát som sa stretla s tým, že ľudia mali problém s nedostatočnou výstavbou sveta, čo nie je nijako prekvapujúce, keď samotná hlavná postava nič nepozná. Preto, ak plánujete písať high fantasy, je lepšie premyslieť si, ako nás hlavná hrdinka oboznámi so svetom, čo ste stvorili, pretože my ho chceme spoznať. A rovnako si premyslite, koľko postáv do diela pridáte, pretože čím viac ich budete mať, tým ťažšie bude všetko odsledovať v prvej osobe.

Žánre ako young adult, contemporary alebo new adult sú oproti fantasy jednoduchšie v tom, že autor dokáže využiť ako tretiu osobu, tak aj prvú. Povedala by som, že ak čítam tento žáner v prvej osobe, celý príbeh je odrazu osobnejší a ja premýšľam, koľko pravdy a životných skúseností do toho autor vložil.

Znovu sa riaďte pravidlom a píšte tak, ako to vyhovuje vám. Len sa vyhnite striedaniu rozprávačov v rámci jednej knihy, pretože keď čítate jednu kapitolu z pohľadu hrdinky a potom prejdete do tretej osoby, aby ste sa pozreli na "druhú stranu", nepôsobí to práve najlepšie. A nakoniec sa sami zamotáte v tom, v akej osobe vlastne píšete.

Prvá kapitola je základ. Musí zaujať čitateľa natoľko, aby sám chcel pokračovať a zistiť, čo sa stane o tristo strán ďalej. Preto niektorí autori volia prológ, z ktorého bude mať čitateľ nekonečne veľa otázok a bude nútený pokračovať.

Osobne preferujem skôr prvé kapitoly, pretože hoci chce prológ znieť tajomne, často krát prezradí viac než dosť. Buď sa týka proroctva, alebo nejakej udalosti, ktorá zmenila život hlavného hrdinu/hrdinky a podobne. Prečo čitateľovi hneď prezrádzať, ako veľmi dôležitá tá postava bude, keď v ďalšej kapitole chcete, aby sme uverili, že je úplne obyčajný/á?

Prvá kapitola by mala byť rýchla a hlavne nie dlhá, nakoľko je to len úvod do diela. Doprajte čitateľovi nejakú tú akciu a opisy nechajte na neskôr, tie môžu počkať. Čo nemôže počkať je zakončenie, ktoré nás ma namotať a zabrániť nám, aby sme knihu položili na stôl.

Takže keď sa rozhodnete začať svoj príbeh, vedzte, že od prvej kapitoly/ prológu sa bude odvíjať všetko a nie je zlé, keď nad ňou strávite trochu viac času.

Tak tento bod pozná pravdepodobne každý autor. Sadnete si k laptopu, otvoríte word a hoci v hlave máte dej, nemôžete sa doňho ponoriť naplno.

Niečo chýba, ale čo?

Mám to! Slúchadlá! Hudba!

Osobne patrím k ľuďom, ktorí aj keď sa ponoria do diania v príbehu, ľahko sa rozptýlim pípaním mobilu, zvukmi zvonku alebo len obyčajným hlukom dňa. Preto k písaniu potrebujem hudbu, aby rozptýlila tú časť mozgu, ktorá sa až príliš zaoberá dianím naokolo. Tá druhá sa potom môže v pokoji venovať postavám.

Ako som už spomínala vyššie, všetko sa odvýja od žánru, ktorý práve píšem. Keď píšem new adult príbeh, nepustím si k nemu epickú hudbu, pretože by ma to rozptyľovalo. Taé skladby si radšej nechám pre moje fantasy projekty. K jednotlivým príbehom si zostavím playlist, nahádžem doň pesničky, ktoré súvisia s príbehom a pri ktorých počúvaní sa dokážem viac dostať do deja. Neskôr si ich zvyknem ešte priradzovať k jednotlivým kapitolám, ale to je len taká moja pomôcka. Kto by ste si chceli pozrieť ako to vyzerá a možno sa aj inšpirovať skladbami, TU nájdete playlist k príbehu, ktorý editujem. Zvyknem si to púšťať zakaždým, keď sa dostanem k papierom. Stále dookola a nikdy ma to neunudí.