Všeti to poznáte. Sú knihy, ktoré ostatní ospevujú do nebies a vy sa búchate po hlave uvažujúc, prečo v tom diele nedokážete vidieť to čo ostatní. Mala som príliš špinavé okuliare alebo mi len niekto vytrhol tie "krásne dojemné" strany z knihy?

Osobne sa v všade snažím hľadať niečo pozitívne, pretože viem, koľko práce si s tým autor musel dať, než sa mu podarilo svoje dielo vydať. V niektorých prípadoch je to ale dosť náročné, keď jediné pozitívum, čo na knihe vidím je... no... možno tak obálka, ak vôbec.

Tak som zbežne prešla moje hodnotenia na GR a knihy, z ktorých si ešte čo to pamätám, som sa rozhodla trochu priblížiť. Pravdepodobne sa budem pohybovať na tenkom ľade, no kašľať na to. Kontroverzné články patria k mojim obľúbeným, tak snáď ma neukameňujete, keď sa v tomto zozname náhodou ocitne nejaká vaša obľúbená kniha.

Och, John Green a jeho knižôčky. O tomto autorovi som sa už rozohnila v článku o Klišé, ktoré skazia inak dobrý príbeh, a znova sa raz dostáva do môjho rebríčka.

Myslím, že všetci si jasne pamätáme prvú knihu, pri ktorej sme si povedali, že vôbec nestála za ten ošiaľ, ktorý okolo seba vyvolala. Pre mňa bola touto knihou najúspešnejšia Greenovka. A nie, nie som bezcharakterná a chladná.

Túto knihu som čítala asi pred piatimi rokmi, kedy ešte nebola každá druhá ya kniha o ľuďoch s rakovinou so samovražednými sklonmi. Logicky z toho vyplýva, že sa mi to malo páčiť, však bol "originálny", že?

Sorry, no moja myseľ nedostala memo.

Môj problém s Greenom tkvie v jeho štýle písania. Nezáleží, či čítam Na vine sú hviezdy, Papierové mestá, alebo či by som otvorila jeho novinku, všade nájdem rovnaké chyby, rovnaký štýl písania a hlavne rovnaké nezmyselné metafory, ktoré ma na smrť vytáčajú.

V živote som nepretáčala očami tak ako pri čítaní tejto knihy. Snažila som sa v tom nájsť niečo pekné, čo by aspoň trošku vzbudilo môj záujem, ale nie. Všetky tie strany boli proste príbehom lásky detí s rakovinou. Nič viac a nič menej.

Sú knihy, pri ktorých si až zúfalo želáte, aby sa vám páčili. Buď vám ich odporúčali kamaráti, alebo ste len videli niekoho rozplývať sa nad danou knihou na bookstagrame.

Na knihu Everything Everything som náhodne natrafila, keď mi youtube vyhodilo trailer na vtedy pripravovaný film. A keďže my knihomoli radi porovnávame knihy a filmy, chcela som si najprv prečítať, čo neskôr skritizujem na obrazovke (fakt by som chcela vidieť nejaký film, ktorý by bol lepší ako kniha). Oh boy, touto knihou som si ale zavarila.

Everything Everything sprevádzal veľký hype hlavne z dôvodu, že sa tam nenáchádzalo obyčajné biele dievča, ale iné (nespomeniem si na presný názov, pardon). Prepáčte, že teraz odbehnem trochu od témy, no nedá mi nespomenúť, ako ma už tá vec s diverzitou vytáča. Niektorí ľudia by si už naozaj mali dať pohov (nemierim tým na EE, tu autorka opisovala vlastne seba, takže ju úplne chápem). Napíše autor niečo o bielych, zle, lebo tam nedal žiadnu diverzitu. Napíše niečo aj s ľuďmi iných rás či sexualít a zas je zle, lebo si to nenaštudoval. Gosh, nemohli by sa tí ľudia dohodnúť, čo chcú, a nechať autora písať to, o čom chce on?

Môj hlavný problém s týmto príbehom je asi ten, ako sa autorka snažila všetko si zjednodušiť. Zo zaujímavej choroby, s ktorou niektorí ľudia naozaj bojujú, urobila frašku a keď šlo do tuhého, šupla tam obyčajnú psychickú poruchu, len aby sa vyhla nejakému vysvetľovaniu? What the heck?

Nechápala som, ako bolo všetkým jedno, že Maddy vyšla z domu a nič sa jej nestalo. Očividne nikomu nezáležalo na jej zdraví. Len si tak povedali, poďme na Hawai a uvidíme, čo potom. Keď umriem, tak som si aspoň zaplávala. Bože, táto kniha ma fakt donútila zamyslieť sa nad prácou doktorov, ktorí sa starajú o pacientov s niečím takýmto a ktorí to podľa tejto knihy robia pre srandu králikov. Neskutočné.

Otázka: Nedala som tejto sérii v priemere nejakých 3.75-4*?

Odpoveď: Yep, dala, a doteraz nechápem za čo.

Na tejto sérii ma vytáčalo asi všetko, počínajúc hlavnou postavou, Alyssou. Jej sprostosť nepoznala hraníc a zatiaľ čo som to na začiatku ešte ako tak dokázala prehliadnuť, v tretej knihe som už bola zúfalá. Potom ma ale čakal bonus- zbierka noviel, kde to úplne zaklincovala v tej poslednej, kde nielenže horel oheň v spaľovni, no mne sa varila krv ako som to čítala.

Alyssa je typickou hrdnikou, ktorá má svojský štýl, a preto má dokopy jednu kamarátku, ktorá je, čírou náhodou, sestrou chalana, do ktorého je beznádejne zamilovaná, lenže on chodí s najväčšou mrchou na škole. A prečo vlastne? Aby mala naša Alyssa problémik dostať sa k nemu v prvej štvrtine knihy?

Tento jej love interest, Jeb/Zach, bol asi najväčší debil, ktorého som videla. Prekonal dokonca aj Daniela z knihy Špecialistka, keď sa nad tým tak zamyslím. Bol manipulatívny, presne ten typ chalana, ktorý hrdinke káže ako sa má chovať a ako má žiť, pretože platí to: keď ťa nemám ja, nemá ťa ani nikto iný! Opäť som sa raz pýtala, prečo vlastne? Pretože sa nedokázal rozísť s tou strelenou žiarlivkou, ktorá o jeho citoch k našej skvelej Alysse vedela? Ale ozaj, ako som vlastne vôbec dočítala jednotku? Asi s nádejou, že postavy dospejú a začnú robiť to, čo sa od nich očaáva, lenže nie, to nehrozilo. Po dočítaní tretej časti som bola naštvaná a znechutená ako už dlho nie, tlak som mala asi 250/210 a po ruke žiadnu tabletku pod jazyk. Ale... séria má aj svoj svetlý bod.

Morpheus.

Musím hovoriť viac? Pre tých, čo ste to čítali, myslím, že poznáte jedinú postavu, ktorá za niečo stála. Škoda len to, že sa mu nedostalo toľko priestoru, koľko by si zaslúžil.

A hej, už viem, prečo som to dočítala.

Lebo Morpheus.

Nakoľko čítam viaceré žánre, mám aj viacero obľúbených autorov, ktorých diela prosto musím mať. Nie vždy sa ale ako čitatelia dokážeme na sto percent zžiť s výtvormi našich obľúbencov.

Takýmto prípadom je pre mňa Colleen a jej kniha Confess. Väčšinu jej diel som si dokázala patrične užiť, no Confess bola akýmsi opakom.

Príbeh znel sľubne, obrazy maľované na základe priznaní si ma získali, no to bolo asi všetko. Dielo sa od nejakej piatej kapitoly začalo zbytočne vliecť a hlavnej hrdinke, Auburn, som neverila ani nos medzi očami. Niektoré jej myšlienkové pochody boleli až mňa a na konci som ostala celkom sklamaná, ako jednoducho a rýchlo sa všetko vyriešilo. Opäť sme tu raz mali dosť mladý vek postáv na všetko, čo sa v ich životoch dialo, ale tak to som bola ešte schopná prehliadnuť, keď k veku sa vyjadrila autorka len na začiatku a potom nič.

Túto knihu by som prirovnala k telenovele. Viete, kam to smeruje, ale vždycky vás niečo posunie krok dozadu, len aby sa kniha mohla natiahnuť a vy ste strávili ďalších tridsať strán opravovaním napáchaného neporiadku.

Jediná chvíľa, kedy si dokážem nájsť cestu k poézii je vtedy, keď sa cítim na dne a potrebujem sa nejako pozviechať. Z toho dôvodu som siahla po zbierke Mlieko a Med, pretože som od nej očakávala istý básnický zážitok. Ako sa mi to ale malo podariť, keď som tam nenašla ani jednu báseň?

Možno budem znieť staromódne, no pod pojmom báseň si predstavujem niečo úplne iné. Neprekáža mi voľný verš, nemusí sa predsa každá báseň rýmovať, aby som si ju užila. Avšak to, čo na tých pár stranách predviedla Rupi Kaur mi ani v najmenšom neprišlo poetické.

Viete, ako mala znieť oficiálna anotácia knihy?

Mlieko a Med- pozoruhodná zbierka motivačných citátov pre tých, ktorým sa nechce ísť na pinterest alebo tumblr a zadať do vyhľadávania slovené spojenie: motivational quotes.

Nemám autorke za zlé, že sa chcela "vypísať". O tomto to predsa je, dať na papier to, čo cítime. Nevzdať sa, keď sme na dne, ale odraziť sa od neho a vyplávať na hladinu. (Akurát uvažujem, že keby som tú poslednú vetu dala do šiestich riadkov, stala by sa zo mňa poetka?)

Aby som ale nehovorila len o tejto zbierke, spomeniem ešte podobnú motivačnú knihu Love Her Wild od Atticusa, ktorého básne pripomínajú facebookové statusy všetkých, čo chcú dať najavo svoje pocity a za tým ešte hodia smajlíka s popisom: cítim sa- ........

Je mi len ľúto, že popri týchto "betselleroch" tie ozajstné básne ostanú nepovšimnuté, pretože dnes sa už len málokto snaží vložiť posolstvo do diela, načo by aj? Stačí mu predsa, že napíše čo chce a rozdelí to do šiestich riadkov.

A na záver tu pre vás mám čestného hosťa:

Musím sa k tomuto vôbec vyjadrovať? Myslím, že všetci poznajú môj názor na Caraval, ale o tejto knihe môžem povedať aspoň to, že obálku má naozaj dokonalú.