Používa službu Blogger.
instagram facebook Goodreads Pinterest Youtube
  • Domov
  • Recenzie
    • Podľa autora
    • Podľa hodnotenia
  • Z denníka autora
    • Rady a tipy
    • Chvíľka na zamyslenie
  • V hlave knihomoľa
    • Vojna obálok
    • Problémový piatok
    • Tagy
    • Top 5
  • Spolupráce
  • Moje príbehy

world of stories


"O tom, akí sú skvelí kamaráti, si celý život klamali."


Názov: Kladivo
Séria: /
Autor: Peter Derňár
Diel: standalone
Vydavateľstvo: Lindeni
Počet strán: 216
Hodnotenie na GR: 3,50*
Anotácia: Partia starých kamarátov si na začiatku pandémie zaumieni, že päťdesiatku toho najstaršieho treba napriek všetkému osláviť tak, ako vždy – na chate. Sedmička chlapov sa vyberie do pustatiny na slovensko-poľských hraniciach, no dobrá nálada sa vytratí už počas cesty, keď vysvitne, že hlavný organizátor sa rozhodol po rokoch medzi nich zavolať aj čudáka, ktorý im bol v detstve dobrý len ako objekt šikany.


Atmosféra výrazne zhustne po príchode na zúfalo zanedbanú chatu odrezanú od sveta a alkohol len vyostrí negatívne emócie. Keď po ťažkej noci nájdu jedného z nich mŕtveho s prebitým čelom, je ťažké odpovedať na množstvo vynárajúcich sa otázok. Bola to nešťastná náhoda? Mohlo ísť o riešenie starého konfliktu sokov v láske? Je okolitý les naozaj taký pustý, ako sa na prvý pohľad zdá? A kde vlastne toľko trčia dvaja bratia, ktorí skoro ráno vyrazili na túru?

Desivé tajomstvá spoločnej minulosti vyliezajú na povrch a oni si uvedomujú, že nikdy neboli takí kamaráti, ako si mysleli.






„Možno sa dotiaľto dostaneme všetci živí a zdraví,“ usmial sa. Nemohol sa viac mýliť.


Peter Derňár si ma svojou tvorbou získal už minulý rok so svojím debutom- Škrabot. Svoje diela podáva s riadnou dávkou tajomna, nechýba v nich napätie a keď si človek myslí, že vie, čo sa stane, na konci ostane len zarazene civieť. Inak tomu nebolo ani tu.


Už dlho sa mi nestalo, aby som triler zhltla tak rýchlo. Kniha síce nie je dlhá, ale pre ten správny zážitok je to skvelá jednohubka. Poviem vám, že ak ju chytíte do rúk, nepustíte ju skôr ako na konci!


Príbeh sa sústreďuje na partiu dlhoročných kamarátov, ktorí spolu raz za čas idú na chatu, avšak kvôli korone sa rozhodli trochu to okoreniť a nechať telefóny doma, aby ich nikto nenašiel (a aby im Igi nedal pokutu). Priznám sa, že som prvotne bola trochu zmätená a nevedela si zapamätať, kto je kto, no čím som sa dostávala viac do deja, tým sa mi ich mená a príbehy dostali pod kožu.


Autor rozhodne stavil na napätie a krivdy minulosti, s ktorými sa bravúrne vyhral. Čo sa atmosféry týka, tá sa mu podarila už v predošlej knihe, ale tu to ešte prekročil, až som neraz otáčala stránky so zatajeným dychom. Obzvlášť ma zaujal, zarmútil a úplne pohltil príbeh chlapca na čiernych stránkach, ktorý mal na tom tajomne najväčšie zásluhy. Poviem vám, že som už od začiatku mala svoju teóriu, ktorá sa nepotvrdila, avšak ten koniec bol stokrát lepší ako mohol byť v mojej hlave. Jednoducho... perfektné!


Takto dysfunkčnú skupinu som už dlho nevidela. Všetci „kamaráti“ mali svoje problémy, svoju minulosť, strach a obavy, no až keď sa na chate začali diať čudné veci, až vtedy si uvedomili, ako málo toho skutočne vedia. A že ani jeden z nich nie je tak nevinný, ako si nahovárali. Snažila som sa nájsť v príbehu vinníka, niekoho, na koho by som sa mohla hnevať za jednotlivé veci, no ani jeden z ôsmich chlapov nebol bez viny. Každý si so sebou vláčil svoj náklad. Niekto väčší, iný menší. Tak či onak ma ich osudy zasiahli, pretože so svojimi životmi mohli vynaložiť aj lepšie.


Po dlhej dobe som sa začítala do knihy odohrávajúcej sa na Slovensku, a, musím sa priznať, že sa mi páčili jednotlivé zmienky našich miest, i keď... môj pohľad na chatu mimo civilizácie už nikdy nebude rovnaký.

Čo by som rada vyzdvihla je fakt, že táto kniha má len niečo cez dvesto strán, no autor v nej dokázal podať skvelý atmosferický príbeh, ktorý si istotne v jeseni prečítam znova. Ak máte radi trilery, kde sa pracuje s atmosférou, ide sa priamo k veci a nebude s vami jednané v rukavičkách, tak je tento príbeh aj pre vás.





Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu ALBATROSMEDIA.

Knihu si môžete zakúpiť TU.
23:16:00 No komentárov

 

Nový silný príbeh obľúbenej autorky Niny LaCour o traumách a tajomstvách opustených detí.

Názov: Daj na mňa pozor
Séria: /
Autor: Nina LaCour
Diel: standalone
Vydavateľstvo: CooBoo
Počet strán: 176
Hodnotenie na GR: 3.88*
Anotácia: Mila práve zmaturovala a musí opustiť pestúnsku rodinu. Keď jej ponúknu prácu na odľahlej farme obklopenej len lúkami, hmlou a trieštením vĺn pod bralami, neváha ani na sekundu. Mila však netuší nič o duchoch, ktorí ju tam čakajú.

Obrovský farmársky dom je nielen útočiskom pre mnohé opustené deti, zároveň sa na nej zhmotňujú ich dávne traumy a tajomstvá, s ktorými sa musia porátať. Miline vlastné temné spomienky, ktoré sa tak urputne snažila potlačiť, sa opäť vynárajú na povrch.

Mila musí zistiť, či opäť dokáže milovať a dovoliť iným, aby ju milovali.

 



Pamätám si, ako som čítala prvú knihu od Niny LaCour a premýšľala o nej ešte týždeň po dočítaní. Niektoré veci si so sebou proste nesieme aj po dočítaní príbehu. Inak to nebolo ani pri tejto knihe.

Daj na mňa pozor je možno kratší príbeh, no o to silnejšie na mňa zapôsobil, pretože obsahoval témy ako vyrovnávanie sa s minulosťou, strachom a úzkosťou. Niektoré kapitoly boli vykreslené tak intímne, až som mala pocit akoby ich autorka venovala práve mne. Pri iných ma aj zamrazilo. A myslím, že rovnako to bude vnímať každý, kto po tejto knihe siahne.

"Nepotláčaj škaredé spomienky, dovoľ, aby sa ti premietli pred očami. Ešte tomu sama celkom nerozumiem, ale myslím si, že strach prekonáme vtedy, ak mu budeme čeliť. Inak sa nikdy neprestaneme báť."


Hrdinka príbehu, Mila, zmaturovala na strednej a odchádza na farmu, kde sa má stať učiteľkou detí bez rodičov, o ktorých sa starajú manželia Terry a Liz.

Farma ale nie je tak obyčajná ako si myslia niektorí ľudia, a Mila na to veľmi rýchlo prichádza. Musím povedať, že po autorkinej poslednej tvorbe som čakala všeličo, ale nie magický realizmus. Ten ale v tomto príbehu pekne a hlavne prirodzene vynikol, pretože duchovia boli súčasťou nielen Mily, ale aj ostatných ľudí na farme.


Daj na mňa pozor je príbeh, ktorý rozpráva o strate, prekonávaní strachu a hlavne o vysporiadaní sa s minulosťou, ktorá môže byť bolestivá, ale v konečnom dôsledku z nás urobila tých, ktorými sme v prítomnosti. Páčilo sa mi, ako autorka prelínala prítomnosť s minulosťou, a my sme sa tak postupne dozvedali o Milinom živote pred farmou a hlavne predtým, než sa ocitla u pestúnov. Dozvedeli sme sa, čo sa stalo s ňou a jej mamou.

Vskutku krásny, i keď značne smutný príbeh, ktorý ma chytil za srdce, pretože nebol tak jednoduchý, ako navonok vyzeral. Obzvlášť sa ma dotkol vzťah medzi Milou a Leem, ktorý sa formoval od prvej chvíle, kedy sa tieto postavy stretli. To, že ho Mila nebrala len ako ďalšieho študenta, ale dokázala sa mu zdôveriť, a tiež ho primäť, aby sa on zdôveril jej, mi neskutočne zaimponoval.

Knihu odporúčam rovnako ako všetky autorkine predošlé diela, pretože tak ako jej dve preložené knihy, aj táto priniesla niečo nové, niečo na zamyslenie, a tiež niečo, čo vám na konci vyčarí úsmev na tvári. 
 

 "Možno strach v skutočnosti nikdy celkom nezmizne. Možno musíme dennodenne pracovať na tom, aby sme ho prekonali"


Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu ALBATROSMEDIA.

Knihu si môžete zakúpiť TU.

 

20:17:00 No komentárov

"Životný príbeh Slovenky poznačený nacistickou krutosťou."


Názov: Frida
Séria: /
Autor: Nina F. Grünfeld
Diel: standalone
Vydavateľstvo: Lindeni
Počet strán: 336
Hodnotenie na GR: 3.97*
Anotácia: Príbeh Fridy je šokujúcim rozprávaním o strate, vojne, ale aj pocite niekam patriť a hľadaní vlastných koreňov.Frida Grünfeld sa v policajných záznamoch prvýkrát objavila na jar v roku 1931. Bola Židovka, prostitútka, podozrivá zo špionáže – a tehotná.

Frida sa narodila v roku 1908 v Rakúsko-Uhorsku a väčšinu svojho života prežila na území dnešného Slovenska. Už v mladosti sa prejavila jej neskrotná povaha a neochota podriaďovať sa autoritám. Dostala sa na zlé chodníčky a pretĺkala sa životom, ako sa dalo. Kam sa ďalej uberal Fridin život?

Svojho syna Bertholda sa vzdala len týždeň po jeho narodení. Chlapec sa neskôr dostal do Nórska ako židovský vojnový utečenec a stal sa uznávaným psychiatrom. Jeho skutočný pôvod bol však zahalený rúškom tajomstva, ktoré túžil odhaliť. Bertholdova dcéra Nina, Fridina vnučka, sa vydáva na cestu po stopách svojej stratenej starej mamy, aby odhalila, čo sa s ňou stalo a možno i našla stratených príbuzných. V archívoch, dokumentoch a starých záznamoch nachádza čriepky informácií. Kúsok po kúsku skladá životný príbeh ženy, ktorá zdieľala osud mnohých Židov počas druhej svetovej vojny.




„V hneve a agresii sa skrýva veľa sily do života a konania. Práve tento pocit ma kedysi tiež držal nad vodou."
 
Každý túži po rodine. Dovolím si tvrdiť, že táto túžba je jedna z najzákladnejších, aké človek má. Túži byť milovaný, môcť každý večer objať mamu či vypočuť si rozprávku pred spaním. Čo však, keď o svojej rodine v skutočnosti nič neviete? 
Nina často premýšľala, čo bola jej stará mama vlastne zač a keďže jediné, čo o nej vedela, bolo meno (aj o len vďaka otcovmu úsiliu, ktorý sa k tomu sám dopátral), rozhodla sa trochu zavŕtať do minulosti a zistiť, čo sa dá. A že toho vyhrabala viac ako dosť sa môžete presvedčiť v tejto knihe.

Hneď na začiatok musím pochváliť vizuálnu stránku, pretože jednotlivé fotky, podpisy a staré listiny perfektne dotvorili celkový obraz o Fridinom živote, ktorý bol bohatý na problémy od začiatku až do konca. Obzvlášť ma zaujal rodokmeň, ktorý sa autorke podarilo zostaviť, pretože, ako je z príbhu jasné, Frida a jej súrodenci žili rôzne rozpŕchnutí po svete.
Čo ma však mrzí je ale to, že tak, ako som sa na Fridu tešila, tak som ostala trochu sklamaná, pretože obsah knihy a značne líšil od anotácie.
 
Môj hlavný problém s dielom boli miestami príliš zbytočné, podrobné opisy nášho územia, ktoré príbeh nikam neposúvali, len na mňa viac pôsobili, akoby som čítala knihu na skúšku, nie z potešenia. Keď som sa v jednej kapitole dočítala o sedimentoch v rieke neďaleko Piešťan, párkrát som pootáčala knihu, aby som sa uistila, že čítam Fridu a nie geografiu z ôsmeho ročníka ZŠ. 

Knihu by som rozdelila na dve časti, a to jednu, tú zaujímavú s Fridou, a druhú, ktorá čitateľovi zopakuje naše dejiny od roku 1910 až do dneška. Tá, aspoň mne, narúšala celkovú dynamiku príbehu, pretože kedykoľvek sme sa zamerali na Fridu a sledovali jej kroky od jednej adresy k druhej, prišla kapitola z našich dejín. Tam sme si postupne zopakovali väčšinu prezidentov a ich medzištátne hádky ako o územie, tak o zbrojné sily. 
Priznávam, že časť o Masarykovi a jeho pohľad na rovnoprávnosť žien a mužov bola vskutku dobrá vsuvka do knihy, ktorá ju ale nijako neposunula vpred, keďže neskôr zomrel a život Fridy išiel ďalej.
 
O samotnom živote Fridy sa dozvedáme postupne, no  detailne, pretože jej vnučke sa podarilo vypátrať nejednu adresu, kde sa počas svojho života Frida zdržiavala. Ba čo viac, neraz sa vďaka svojmu temperamentu dostala do problémov, ktoré končili na polícii. Vďaka tomu sme aj my, čitatelia, zistili, aký nebezpečný bol život.


„
Že svet je premenlivý, to už počas svojho zažili viackrát, ale toto bol iný kaliber. Možno bolo na čase sa prispôsobiť."
 
Verím, že príbeh si nájde svojich čitateľov najmä medzi fanúšikmi histórie, nakoľko autorka sa tu viac ako Fride venovala celkovej politickej situácii vo vtedajšom Československu, kde prešla viacerými významnými udalosťami, sledovala zmeny ulíc vo viacerých mestách kde sa Frida zdržiavala, poodkryla problémy tejto slobodnej ženy, Židovky. A čo je dôležitejšie, postarala sa o to, aby sa jej otec nemusel nikdy cítiť sám a dozvedel sa viac o svojej skutočnej matke. 





Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu ALBATROSMEDIA.

Knihu si môžete zakúpiť TU.



18:33:00 No komentárov

"Druhá samostatná kniha série Odložené prípady, ktorú inšpirovali skutočné nevyriešené zločiny v oblasti Malmö a Ősterlanu."


Názov: Cesta 9
Séria: Odložené prípady
Autor: Tina Frennstedt
Diel: druhý
Vydavateľstvo: Lindeni
Počet strán: 440
Hodnotenie na GR: 3.75*
Anotácia: Kontroverznú umelkyňu – výtvarníčku nájdu mŕtvu pri majáku v Národnom parku ráno na Veľký piatok. Neďaleko jej tela polícia objaví zvláštny nezvyčajný druh hliny. Ukáže sa, že ten istý druh hliny sa našiel aj pri tele brutálne dobodaného mladého klaviristu pred pätnástimi rokmi.

Hlavná detektívka oddelenia odložených prípadov Tess Hjalmarssonová a jej kolegyňa Marie Erlingová však nevedia nájsť nijakú ďalšiu súvislosť medzi oboma prípadmi a hrozí, že ak prípad nevyriešia, celé ich oddelenie zrušia.

Medzitým neznáma žena, matka dvoch detí, začne mať podozrenie, že jej manžel nie je tým, za koho ho doteraz považovala…

„Človek nikdy nevie. Život na našej policajnej stanici je vrtkavý a neistý.“



Viete, ako som sa obávala, že druhá kniha už nebude tak dobrá ako prvá? Že mi svojím spracovaním nevezme dych a nezaujme?

Teraz sa cítim trochu hlúpo, pretože, aby som bola úprimná, bolo to ešte lepšie, než som dúfala.

Odložené prípady sú jedna z tých sérií, ktoré vás chytia od prvej kapitoly a vypľujú niekde na konci. Nie je nič medzitým, pretože autorka neustále buduje napätie, hádže do príbehu nové postavy a ich príbehy, a rovnako tak nám postupne opisuje, ako došlo k starým zločinom.

Tess Hjalmarssonová si do tohto príbehu prináša mnohé osobné veci, medzi prvými, ako sa dozvieme, bude aj túžba po dieťati. Páči sa mi tento vývoj jej osobnosti, pretože autorka tak ukazuje, že o svojich postavách naozaj premýšľa a posúva ich ďalej.

Rovnako sa v knihe objavujú aj ďalší, starí aj noví vyšetrovatelia, z ktorých som si obľúbila Marie. Prípady na seba nenechali dlho čakať a čo bolo dobré, bol fakt, že opäť boli dve.

Keď sa pri majáku objaví telo mŕtvej a kontroverznej umelkyne, nič nenaznačuje spojitosť s nejakým starým prípadom, až kým sa vyšetrovatelia nedostanú k zvláštnej hline. To ich zavedie na stopu odloženého prípadu spred viac ako 15 rokov. Musím povedať, že hoci to bolo iné ako prepojenia vrážd z jednotky, aj tak som si to užila a páčilo sa mi to.


Myslím, že táto kniha si zaslúži miesto v každej polici fanúšika trileru, pretože v sebe kombinuje množstvo zaujímavých prvkov, od samotných vrážd až k životu jednotlivých postáv, ktoré síce nezasahujú do diania hlavnej zápletky, no dotvárajú celkovú atmosféru a prinášajú dielu komplexnosť.

Musím tiež vyzdvihnúť štýl písania, pretože aj keď som mala na začiatku menší problém s orientovaním sa v rámci postáv, po takých päťdesiatich stranách som sa našla a užila si každú ďalšiu stránku. Ale naozaj, toto je silný kandidát na najlepší triler, čo som si síce vravela aj pri Tranze, (môžem ale za to, že tohto roku mám ruku na samé skvelé tituly?) no aj tak. 

Čo ma ešte teší je tá sladká nevedomosť, pretože síce netuším, čo si pre nás autorka pripraví v tretej časti, rozhodne viem, že si to nenechám ujsť, pretože Tess... tá ešte nepovedala posledné slovo.



 
Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu ALBATROSMEDIA.

Knihu si môžete zakúpiť TU.
20:28:00 No komentárov


 Novinka od svetoznámej autorky, ktorej romantické príbehy poznáte z filmov.

Názov: Môj prvý tanec
Séria: /
Autor: Nicola Yoon
Diel: standalone
Vydavateľstvo: CooBoo
Počet strán: 280
Hodnotenie na GR: 4.10*
Anotácia: Evie už neverí v lásku – veď každá sa končí katastrofou. Presvedčili ju o tom aj jej rodičia. O to viac ju šokuje, keď sa jej pred očami premietne koniec každého vzťahu – stačí, aby sa pred ňou zamilovaní pobozkali. Evie sa snaží pochopiť, prečo sa jej to deje, a osud ju zavedie do tanečnej školy. V nespútanom rytme tanca spoznáva chalana menom X. A Evie tento spontánny umelec s romantickou dušou, ktorý sa neváha pustiť do každého dobrodružstva, stále viac očaruje. Oplatí sa nakoniec pre lásku riskovať?

 

Istotne poznáte ten pocit, keď vám do očí udrie kniha od autora, s ktorým nemáte veľmi dobrú skúsenosť, a až pridlho zvažujete či po nej siahnuť alebo nie. Nakoniec sa do nej, značne skeptický, ponoríte, a prídete na to, že hoci si autorka zachovala svoj štýl čo sa hrdinov týka, dejovo a významovo sa pohla na úplne inú úroveň.

Vyššiu úroveň.

Presne tak, toto nebude len recenzia, ale skôr môj vlastný príbeh o tom, ako ma Môj prvý tanec zničil.

 

„Filozofickí básnici tvrdia, že láska je odpoveď, ale je viac než to. Láska je otázka aj odpoveď, a dôvod na to, prečo sa vôbec pýtať.“

 

Nie som si istá, kedy naposledy som čítala YA contemporary knihu, ktorá mala tak jednoduchý začiatok a napriek tomu sa zaradila medzi top prečítané knihy. Všetko, čo sa v tejto knihe odohráva, je písané s ľahkosťou a jednoducho, no predsa to človeka v konečnom dôsledku zamrazí.

 

Nicola Yoon je známa svojou diverzitou a schopnosťou dať postavám zaujímavú minulosť, koníčky a tiež názory na svet. Začala tým v knihe Everything, Everything (ktorú vám až tak neodporúčam), a pokračovala v tom až k tejto.

 

Hlavná hrdinka, Evie, neverí na lásku. Po tom, čo sa jej rodičia rozviedli, na ňu zanevrela a nedokáže sa tešiť zo vzťahov iných, pretože ona vie, ako skončia.

Vidí ich.

Ako niekto, kto o láske dlhú dobu sám pochyboval, som bola na tento koncept hneď zvedavá. Každý vníma lásku inak. Niekto na ňu neverí, iný sa jej bojí a ďalší nežije pre nič iné ako vzťahy. To je krása rôznorodosti, s ktorou sa autorka bravúrne pohrala.

V knihe sa pretkávajú kapitoly s víziami, kedy, spoločne s Evie, sledujeme rôzne dvojice a ich cestu za koncom vzťahu. Každý vzťah sa predsa rozpadne, nie?

Čo sa na začiatku javilo ako humorná oddychovka s dávkou rodinnej drámy, sa ale postupne rozvinulo v niečo hĺbavé, a podľa mňa, aj filozofické. Hrdinka čoraz viac premýšľala o láske a nástrahách, ktoré so sebou prináša. Nebol to však samotný cit, ktorý ju desil, ale to, čo prišlo potom.

Strata, smútok, samota.

A to, knihomoli, vo mne zarezonovalo na úplne inej úrovni než čokoľvek, čo som čítala. Dokázala som sa stotožniť s jej obavami, pochopiť, prečo tak otáľala s akýmkoľvek vzťahom a tiež, prečo nechcela odpustiť otcovi.

 

„Ak je na to dosť času, zo všetkých zamilovaných príbehov sa napokon stanú príbehy zlomených sŕdc.“

 

Ďalšia postava, ktorá ma zaujala, bol X. Na prvý pohľad bezproblémový chalan, ktorý si chcel v Los Angeles splniť sen so svojou kapelou, bol na konci jeden z mála hlasov rozumu. A hlavne, bol tam pre Evie vždy, keď ho potrebovala. Jeho nadhľad a optimizmus ma vždycky donútili usmievať sa, pretože bez neho by kniha bola ponurejšia.

 


Keď sa nad tým tak zamýšľam, podobný vzorec uplatnila Nicola Yoon aj vo svojej predošlej knihe „The Sun Is Also A Star“, kde hrdinka taktiež neverila na lásku a hrdina si vzal do hlavy, že ju „prinúti“ zamilovať sa doňho. To, čo mi však v jej predošlej knihe chýbalo, na mňa tu dýchalo z každého slova.

Toto bolo uveriteľné. Toto malo minulosť, vysvetlenie a čo je hlavné... nádej na lepšiu budúcnosť.

Čo ma skutočne dostalo, boli emócie, ktoré sa autorka rozhodla vykresliť. Bola to síce náhoda, ktorá Evie priviedla do tanečného štúdia, avšak všetko, čo sa stalo potom, bolo skvelé a nenútené. Presne tak, ako samotný život.

 

Evie a X spolu majú ako dvojica vystúpiť na tanečnej súťaži amatérov, aby tak pomohli Xavierovým starým rodičom s ich tanečným štúdiom, ktorému sa nedarí. Hrdinka je síce sprvu skeptická, pretože tanec jej veľa nevraví a nedokáže sa v rukách partnera uvoľniť, avšak nakoniec súhlasí, pretože verí, že tak zistí, prečo má svoje vízie.

 

Oceňujem tanečné vsuvky, pretože som si vďaka nim vedela všetko lepšie predstaviť, čo, v mojom prípade, veľa hovorí, nakoľko za normálnych okolností som rada, že dokážem stáť rovno, nieto sa ešte hýbať do rytmu.

 

Evie mala okrem Xaviera aj svojich kamarátov, ktorí tiež boli dôležití pre príbeh, pretože dvaja z partie v príbehu vytvorili pár, čím postavili Evie do nepríjemnej situácie. Ona bola jediná, ktorá vedela, ako to skončí ešte skôr, než mohlo niečo poriadne začať.

Sledovať všetko jej očami, vidieť jej starosti a to, ako si kvôli nim nedokázala poriadne užívať bolo náročné, pretože som ju chápala. Strach, že o niečo prídeme je niekedy väčší ako obavy, že to nezažijeme.

 

„Ľudia sa už nevrátia, Evie. Máme len ten čas, ktorý máme.“

 

Môj prvý tanec  mi dal veľa. Neviem, či moje slová dávajú zmysel a či musím napísať niečo viac, čo by vás presvedčilo. Táto kniha je svojou najlepšou recenziou, tak si ju bežte prečítať. 

Ja som sa pri nej zrevala ako malá.

 


 


Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu ALBATROSMEDIA.

Knihu si môžete zakúpiť TU.

 

17:16:00 No komentárov


"
Desivo krásny orwellovský román o totálnom ovládnutí ľudských životov štátnou mocou."


Názov: Ostrov bez pamäti
Séria: /
Autor: Yoko Ogawa
Diel: standalone
Vydavateľstvo: Lindeni
Počet strán: 264
Hodnotenie na GR: 3.78*
Anotácia: Na bezmennom ostrove pri bezmennom pobreží miznú objekty: najskôr klobúky, potom stuhy, vtáky, ruže. Väčšina obyvateľov ostrova na stratené predmety okamžite zabúda, akoby im ktosi vygumoval spomienky. Lenže tí, čo neprišli o schopnosť pamätať si, žijú v ustavičnom strachu. Pátra po nich pamäťová polícia, ktorá má za úlohu zabezpečiť, aby to, čo zmizlo, upadlo navždy do zabudnutia.

Keď mladá spisovateľka zistí, že aj jej redaktor patrí do kategórie prenasledovaných, snaží sa ho udržať pri živote v tajnej skrýši pod podlahou. Ich jedinou nádejou na záchranu pred hrôzou a vecným zabudnutím je román, na ktorom tajne pracujú... No čo ak o chvíľu prídu aj o schopnosť písať?

 

„Kedysi som počula výrok, že ľudia, ktorí začínajú pálením kníh, skončia upaľovaním iných ľudí."

 Yoko Ogawa svoj príbeh Ostrov bez pamäti pôvodne napísala v roku 1994, o čom svedčí aj prostredie diela. Snažila sa v ňom zachytiť monitorovanie ľudstva a hlavne schopnosť ich ovládania. 

Na prvý pohľad by ste o knihe povedali, že je útla. Krátka, možno. Lenže ako sa do nej raz ponoríte, neprečítate ju na jedno sedenie, pretože to, čo kedysi autorka nazvala dystópiou, od nás možno nie je tak vzdialené, ako sa nazdávame.

Príbeh rozpráva o mladej spisovateľke, ktorá stratila matku aj otca, takže ostala sama na ostrove, kde jej najbližším priateľom je jej editor R a starec žijúci na nefunkčnom trajekte.  

Z ostrova, z času na čas, miznú veci. Niekedy sa jedná o veci ako strúhadlo či klobúk, inokedy zmiznú všetky kvety alebo vtáky. Ľudia sa týchto vecí zbavia a ich mysle na ne zabudnú akoby nikdy neexistovali. Tím, ktorí s niečím z toho pracovali, nájdu novú prácu. A život na ostrove ide ďalej pod kontrolou pamäťovej polície. 

V niektorých veciach som z knihy ctila podobnosť s knihou 1984, no aj tak som čakala viac vysvetlenia. Autorka sa zamerala na opis, ktorý bol detailný, zameral sa aj na najdrobnejšie detaily zo života hrdinky, avšak akosi popritom zabudla ponúknuť čitateľovi aspoň jednu či dve odpovede. Kto je a odkiaľ sa na ostrove pamäťová polícia vôbec vzala? Kto ich riadi? Ovplyvňujú zmiznutia vecí aj ich? 

Každopádne, tam, kde príbeh zlyhal v poskytnutí odpovedí, prekypoval otázkami, pri ktorých som neraz vypla e-knihu a len tak hľadela pred seba. Premýšľala som, ako jednoducho by sa niektoré prvky z knihy dali použiť aj dnes. Neznámi ľudia kontrolujúci život ostatných, ktorí žijú v strachu z toho, čo bude... (znie vám to povedome?)

Hrdinka v knihe pracuje na vlastnom rukopise, ktorý si máme možnosť pomedzi kapitoly tiež prečítať, čím ma autorka tiež prekvapila. Sprvu som netušila o čo ide a ako tento román ovplyvní dej, no ako som sa pohýnali vpred, všetko do seba zapadlo. Obzvlášť, keď na ostrove zo dňa na deň zmizli príbehy.

Myslím, že pointou príbehu nie je ponúknuť čitateľovi jasný príbeh od začiatku do konca so všetkými vysvetleniami na tanieri, to nie. Skôr tu ide o ten neustáli strach z neznámeho a nadvlády, nad ktorou sa po určitej dobe už ani nepozastavujeme, len sa ňou riadime. Zmizli kvety?  Zmizli klobúky? Okej, poďme robiť dáždniky. Zmizli vtáky? Venujme sa iným zvieratám...  

Najviac som v príbehu ľutovala editora R, ktorý ako jeden z mála nedokázal na nič zabudnúť. Všetko si pamätal, vďaka čomu bol jeho život v ohrození. Zakaždým, keď sa ostatným snažil pripomenúť rôzne veci a ich využitie, žasla som nad jeho zápalom a predstavovala, ako ťažko by sa mne samej hľadali slová na opis vecí ako zvonček, kniha či stužka. Veď mnohé z nich používame skoro každý deň a nemusíme sa nad nimi ani zamyslieť.



„Aj tá najúžasnejšia spomienka zmizne, ak si ju nevšímate, ak jej nikto nevenuje pozornosť. Nezanechá stopy, nijaké dôkazy, že niekedy jestvovala."

 Ostrov bez pamäti je krátke dielo, ktoré v sebe skĺbilo otázky úplného ovládania a tiež slobodnej vôle. Sama som bola neraz zhnusená s čím táto "pamäťová polícia" prišla, než som sa zamyslela nad tým, čo všetko im ľudia ostrova dovolili. 

Toto dielo nie je len príbehom, ale taktiež niečím viac- nadčasovým príbehom, ktorý aj dnes človek môže aplikovať do reality. Ak si zameníte niektoré postavy za súčasné "osobnosti", zamrazí vás, ako reálne na vás bude odrazu Ostrov bez pamäti pôsobiť.


Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu ALBATROSMEDIA.

Knihu si môžete zakúpiť TU.

19:03:00 1 komentárov
Older Posts

Kto som?

Kto som?
Normálna (sem-tam blonďatá) osôbka, ktorá miluje knihy a príbehy všetkého druhu. #pharmacygirl #wattpadauthor #radiologystudent

Novinky

Tvorím aj na wattpade:

Goodreads

2020 Reading Challenge

2020 Reading Challenge
Perla has completed her goal of reading 55 books in 2020!
hide
70 of 55 (100%)
view books

Perla's read book montage

Circe
Čo sa stalo Mare Dyerovej?
Peter Pan
Horkosladké esencie
Bezhviezdne more
Krv elfov
The Toll
IOU
Meč osudu
Posledné želanie
Yona of the Dawn, Vol. 11
Yona of the Dawn, Vol. 10
Bane
Scandalous
Wrong Bed, Right Guy
Defy
Zjazvený kráľ
Written with You
Je to absolútne fenomenálne
Complot


Perla Torkan's favorite books »

Pinterest

Zastihnete ma aj na facebooku

Štítky

(Ne)odporúčania Book Club Book haul Book challenge Book of the Month Book reviews Book signing Bookish Merch dnes píšem chvíľka na zamyslenie Interviews My edits Očakávané vydania podľa autora Problémový piatok Problems of a writer recenzie Reviews rozcestník Spolupráce Tag Tuesday TBR Top 5 Videos Vojna obálok Wrap up z denníka autora

Čitatelia

Archív článkov

  • ▼  2022 (2)
    • ▼  marca (1)
      • Minulosť neoklameš ► Kladivo
    • ►  februára (1)
  • ►  2021 (10)
    • ►  decembra (1)
    • ►  novembra (1)
    • ►  októbra (1)
    • ►  augusta (1)
    • ►  júla (2)
    • ►  mája (1)
    • ►  apríla (1)
    • ►  februára (1)
    • ►  januára (1)
  • ►  2020 (28)
    • ►  novembra (4)
    • ►  septembra (3)
    • ►  augusta (3)
    • ►  júna (3)
    • ►  apríla (5)
    • ►  marca (4)
    • ►  februára (4)
    • ►  januára (2)
  • ►  2019 (22)
    • ►  októbra (1)
    • ►  septembra (2)
    • ►  augusta (1)
    • ►  júla (2)
    • ►  júna (1)
    • ►  mája (6)
    • ►  marca (3)
    • ►  februára (2)
    • ►  januára (4)
  • ►  2018 (59)
    • ►  decembra (3)
    • ►  novembra (6)
    • ►  októbra (5)
    • ►  septembra (4)
    • ►  augusta (8)
    • ►  júla (8)
    • ►  júna (5)
    • ►  apríla (4)
    • ►  marca (4)
    • ►  februára (6)
    • ►  januára (6)
  • ►  2017 (67)
    • ►  decembra (8)
    • ►  novembra (8)
    • ►  októbra (4)
    • ►  septembra (15)
    • ►  augusta (6)
    • ►  júla (9)
    • ►  júna (4)
    • ►  mája (1)
    • ►  apríla (5)
    • ►  februára (1)
    • ►  januára (6)
  • ►  2016 (17)
    • ►  decembra (3)
    • ►  novembra (1)
    • ►  septembra (4)
    • ►  augusta (9)
FOLLOW ME @INSTAGRAM

Created with by ThemeXpose