To, čo je základom každého príbehu niektorých autorov nezaujíma. Nezaujíma ich, že prvá kapitola je to, čo rozhodne, či si človek ich knihu kúpi alebo sa za ňou už viackrát ani neotočí. Vôbec nie. Veď taký príbeh sa predsa musí vyvinúť, no nie?

Nie! Príbeh ma má vtiahnuť do deja od prvej strany. Chcem cítiť zápal zvedavosti ešte predtým, než sa dozviem meno hlavnej postavy.

Škoda len, že to niektorým spisovateľom ešte doteraz nedošlo.

V knihách sa čoraz viac stretávam s podobnými začiatkami, ktoré ma dokážu odradiť a len málokedy sa prehryziem k pointe príbehu, ktorá môže byť skvelá, no kvôli slabšiemu začiatku, nedostatočná.

Keď som začínala čítať knihy, skoro v každej detskej som sa na prvej strane dozvedela meno hlavnej postavy, koľko má rokov, ako vyzerá, akých má rodičov... Všetci to istotne poznáte. To ale boli detské knihy, ktoré potrebovali mať informácie na začiatku, aby sa čitateľ (čiže moje 9-10 ročné ja) malo od čoho odraziť.

Moje dvadsať ročné ja je týmito začiatkami v knihách dosť otrávené.

Ako náhle vidím, že kniha začína vetou: "Volám sa..." "Moje meno je..." "Mám XY rokov a..." "Môj príbeh začína..." knihu odložím, pretože sila, ktorou pretáčam očami ma bolí. Ale fakt, čo trochu originality?

Začiatok má byť predsa najdôležitejší, tak prečo sa na prvej strane, prípadne v celej prvej kapitole, dozviem všetko o postave? Nemalo by sa to trošku nabaľovať? Nemal by sa čitateľ všetko dozvedieť časom, aspoň o kapitolu či dve ďalej?

Na poličke mi aj vďaka takémuto začiatku stojí zopár kníh, kde som sa za prvých desať strán dozvedela všetko o hlavnej hrdinke, povedala mi ako sa volá, ako sú na tom jej rodičia, brat, dokonca nevynechala ani to, že jej kamarátku má tú najlepšiu priateľku na svete a ako jej zvidí tú ich lásku... Naozaj? Nepočkalo by to chvíľu? Nemusíme byť najlepšími kamarátkami hneď od prvej strany, či?

Keď už sme pri opisoch postáv, prejdime na opisy svetov. Viacerí čítame fantasy knihy, vyžívame sa v nových svetoch, ktoré si pre nás autori pripravili. Všetko však s určitou mierou.

Ako náhle sa mi dostane do rúk nová fantasy kniha, ako prvé kontrolujem či obsahuje aj mapu sveta, v ktorom sa bude príbeh odohrávať. Ak áno, dám si načas, aby som si všetko poprezerala, veď prvá kapitola nikam neutečie.

Po mojom prezeraní však príde príbeh, kde očakávam všetko, ale naozaj nie opis celého sveta hneď na prvých troch stranách, kde je minimálne 258458615 nových názvov, vecí, ktoré si človek má zapamätať, a niekde do toho sa mi predstaví aj hlavná postava, čo ma vytočí ešte kvôli prvému bodu.

Obdivujem spisovateľov, ktorí dokážu opísať svoj svet postupne a hlavne takou rýchlosťou, pri ktorej som schopná vstrebať všetko potrebné počas prvého čítania. Neraz sa mi stalo, že som si proste musela pri vysvetlivkách dávať do knihy lepivé papieriky, len aby som sa k tomu vrátila, keď zabudnem.

Jeden z tých začiatkov, ktorý by som radila skôr medzi klišé než hrozné začiatky, ale predsa len tu na chvíľu zastavím.

Koľko kníh, čo ste za poslednú dobu prečítali, začínali ránom a budíkom? Hm? Jedna, dve či tri, alebo nebodaj viac? Je jedno, či to bol budík, ktorý postavu zobudil, alebo hrdinka vypla rýchlo budík a uvedomila si, že mešká do školy/práce... Po prípade býva ešte obľúbeným úvodom aj veta: "Raňajkyyyy!", kedy pretáčam očami viac než pri spomínanom budíku.

Začiatok príbehu je dôležitý a niektorí autori si myslia, že je potrebné začať knihu tak, ako začína deň hlavnej postavy- pekne od začiatku, zrána. Tieto začiatky sú však tak ohrané, že je ťažké vymyslieť niečo originálne, aby čitateľ nemal pocit, že to už niekde čítal.

Osobne mi tieto začiatky až tak neprekážajú, no podľa toho, čo urobí postava po prebudení si ju priradím k inému príbehu, kde som to už videla. Také niečo sa stáva hlavne v new adult príbehoch, kde po prebudení nasleduje najčastejšie zhon a konkurz do novej práce.

Tento začiatok súvisí veľmi s prológom, ktorý som ale nechcela dávať ako osobitnú vec, ktorá mi na niektorých knihách prekáža. Najčastejšie totiž ide flashback a prológ ruka k ruke. Autor, ktorý nás chce zamotať hneď na začiatku, nám s radosťou napíše prológ, v ktorom sa dozvieme, čo sa stalo niekedy pred 10-15 rokmi, ak nie aj viac.

Ak mám čítať príbeh, ktorý je prvou časťou v sérii, prológ mi príde zbytočný, rovnako ako aj flashback, ktorý nám najčastejšie poskytne. Je jasné, že vo fantasy svete sa v istom bode vrátime v rozprávaní do minulosti, budeme hľadať, čo sa stalo niektorým postavám a podobne, no aby som sa ako prvé dozvedela o smrti nejakej postavy, ktorá vo zvyšku knihy nebude... načo to trápenie?

Nielenže netuším, o koľko sa posunieme v čase, ako táto postava súvisí s hlavnou a či s ňou vôbec nejako súvisí, neviem ani, čo od knihy čakať. Má v pláne časté skákanie z minulosti do prítomnosti?

Neznášam, keď začnem čítať prvú kapitolu príbehu a kým prídem na koniec, hlavná postava zomrie a ja ostávam zmätená, premýšľajúc, čo bude akože ďalej, keď toto mal byť protagonista príbehu.

Takéto flashbacky sa do prvých kapitol/prológov dostávajú najčastejšie vo fantasy príbehoch, kde sa na začiatku dozvieme o nejakom veľmi starom a dôležitom proroctve, a potom v druhej kapitole už čítam o hlavnej postave. Hmmm... keď to proroctvo malo byť o nejakej osobe, aká je pravdepodobnosť, že to bude presne táto? Jop, skoro stopercentná.

Tento začiatok z duše nenávidím! Stále, keď sa s ním stretnem, cítim sa po dočítaní kapitoly podvedene.

Poznáte to, keď príbeh začína pokojnou scénou, ktorá odrazu naberá groteskné rozmery dýchajúce nebezpečenstvom a vy neveríte hlavnej postave ani len nos medzi očami? Nevadí, na konci aj tak zistíte, že to bola len ďalšia nočná mora, z ktorej sa hrdinka prebrala. A nič, čo v nej bolo, nijako nesúviselo s príbehom. Autor si totiž myslel, že vďaka tomu navodí strašidelnú atmosféru príbehu.

Prečo nemôžu knihy začať s niečím reálnejším? Keby tie sny aspoň súviseli nejako s dielom, som ticho a teším sa, pretože je to desivé, temné a opradené tajomstvom, ktorému chcem prísť na kĺb. Takto ale ma len zbytočne navadili na niečo, čoho sa nikdy nedočkám. A nie je nič horšie, ako keď sa ako čitateľ ponárate do diela s očakávaniami, ktoré sa nakoniec so skutočným príbehom akurát tak minú na križovatke (niekedy dokonca aj v protismere).